Očami a perom Rasťa Piška: Hadia  krv

Treba povedať, že francúzska večera vo Vietname je nuda. Tri hodiny sedíte pri stole a konverzujete s ľuďmi, s ktorými ste predtým osemnásť hodín sedeli a konverzovali v lietadle. A vôbec. Usporiadať francúzsku večeru vo Vietname, je asi rovnaké, ako usporiadať turnaj v ľadovom hokeji v Kuvajte. Oboje sa síce dá, ale vôbec to nemá tú správnu atmosféru.
– Hovorí sa, že keby boli Adam a Eva Vietnamci, namiesto jablka by zjedli hada, – povedal som, dúfajúc, že touto sentenciou poteším mojich priateľov. Ale zareagoval iba Oliver.
– Počul som o tom, – prehodil ledabolo. – Vietnamci vraj konzumujú hady v takom množstve, ako Taliani špagety. 
Niektoré z dám začali gúľať očami a tak sme konverzáciu na túto tému radšej ukončili. Ale myšlienka už bola vyslovená a natrvalo sa zahniezdila v našich hlavách…
Túžba po ázijskej kuchyni sa ozvala počas raňajok, ktoré tvorili bufetové stoly, plné omeliet, párkov a toustového chleba.
– Hneď ako sa vrátim domov, pôjdem na obed do vietnamskej reštaurácie,  – šomral Oliver nad tanierom vyprážaných zemiakových hranolčekov.

Večeru v hoteli sme jednoducho vynechali. Namiesto toho sme sa snažili na recepcii získať informácie o tom, kde sa nachádza najbližšia, domorodá reštaurácia.
– Chceli by sme niečo typicky vietnamské, napríklad hada, – vysvetľoval Oliver, ale recepčný sa tváril, že nerozumie.
– Snake!.. cobra.. python… – vymenoval som niekoľko tropických plazov, ktorých názvy som si zapamätal na hodinách zoológie.

Keď sme po strastiplnom, osemnásťhodinovom lete pristáli vo Vietname, domorodci nám pripravili milé privítanie. V hoteli nás čakala pravá francúzska večera o deviatich chodoch! Ich konzumácia sa vraj trestá niekoľkoročným ťažkým žalárom vo fosfátových baniach. Existujú síce reštaurácie, kde túto pochúťku ilegálne pripravujú, ale on s týmito zločincami,  nechce mať nič spoločné!

Väčšia bankovka v domácej mene ho primäla, aby si na nejakú zločineckú reštauráciu , v ktorej servírujú hady, predsa len spomenul.
Na kus papiera čosi načmáral a povedal, aby sme s tým čakali večer o deviatej pred hotelom.  Nočný Saigon, respektíve Ho Či Minhovo Mesto, zažiarilo svetlami. Stáli sme pred hotelom a čakali, kto sa nás ujme. O chvíľu sa z húfu domorodcov v bielych košeliach, oddelila postava. Oliver ju chcel pozdraviť, ale biela košeľa mu vytrhla papier z ruky,  čosi vykríkla a zmizla v dave.
– Za ním! – skríkol Oliver a hnal sa vpred. Nasledovali sme ho, ale biela košeľa nám čoskoro splynula s tisíckami ďalších. Celé námestie bolo plné bielych košieľ a nikto nevedel, ktorá je tá naša.

V okamihu najväčšieho zúfalstva sa košeľa objavila medzi nami. Nastúpili sme do ošarpanej dodávky a vydali sa na dobrodružnú púť za tajomstvami vietnamskej kuchyne. Biela košeľa nás chvíľu vozila po krivolakých uličkách a vysvetľovala nám, že musí zmiasť  prenasledovateľov. Obzerali sme sa, ale okrem tisícov bicyklistov, sme žiadnych prenasledovateľov nevideli. Biela košeľa však tvrdila, že tajná polícia je veľmi rafinovaná a nikto nevie, kde a kedy sa objaví…
Naša návšteva v zločineckom dúpäti musela byť vopred ohlásená.  Svedčil o tom stôl, prestretý pre osem hostí. Okrem neho a personálu miestnosť zívala prázdnotou.
Na stene visela veľká školská nástenka, na ktorej bola zobrazená Darwinova teória vývoja živočíšnych druhov. Bolo tu všetko. Počnúc akousi húsenicou a končiac slonom. Majiteľ nám vysvetlil, že je to jedálny lístok. Mohlo nám to napadnúť hneď. Okrem hada a opice sa tu vynímali aj potkan, pes a lastovička.

Biela košeľa čosi zápalisto vysvetľovala, pričom občas na nás pozrela obdivným pohľadom. Aj majiteľ uznanlivo hodnotil naše dobre živené, inak konfekčné európske postavy.
– Mám strašnú chuť na langoš s cesnakom, – povedal bledý Pišta, hneď potom, ako si podrobne preštudoval jedálny lístok.
– Z toho, čo je tu nakreslené, do mňa nedostanete ani sústo! – vyhlásila Tónova žena a ostatné tri jej horlivo prikyvovali.
– Hádam by sa tu predsa len čosi našlo, – pátral som zrakom po nástenke. Môj pohľad sa zastavil pri vietnamskom variante králika, ktorý sa trochu podobal na sysľa poľného. Ale v tej chvíli nás už prerušil majiteľ podniku.
– Plís… – usadil nás k stolu. –  Džas moment… kobra snejk….
Potom zatlieskal a z kuchyne vyšli dvaja chlapíci. Jeden z nich držal v ruke železnú tyč, druhý plátenné vrece so živým obsahom.
– Čo keby sme zrušili objednávku? – navrhol som, ale bolo už neskoro.

Slova sa opäť ujala biela košeľa. Dozvedeli sme sa, že o chvíľu uvidíme predstavenie, určené len pre vyvolených. Je to zážitok jedinečný, ale trochu nebezpečný, preto je zakázané ho fotografovať.
Skôr ako sme si uvedomili o čo ide, sa obaja banditi priblížili k nášmu stolu.
– Barbari, – zašepkal Oliver. – Idú nám predvádzať celú rituálnu vraždu!
– Ty si to chcel! Ty si to vyprovokoval! – zvrieskla hystericky jeho manželka a schovala sa pod stôl.
– Netušil som, čo to obnáša, – bránil sa Oliver. – Keď si na Slovensku objednám v reštaurácii zabíjačku, tak mi predsa neprivedú k stolu živé prasa!
Udalosti však boli v plnom prúde. Keď jeden z lotrov vytiahol z vreca živú kobru, reakcia bola taká šokujúca, že najväčšiu traumu utrpel samotný plaz. Vreskot žien ho musel dokonale ochromiť. Vôbec sa nehýbal, takže zrejme ani necítil ranu železnou tyčou, ktorú mu zasadil druhý bandita do hlavy!

Keď sa nám opäť podarilo priviesť naše ženy k vedomiu, kobra už bola naporciovaná a smažila sa v kuchyni. Najstarší bandita, ktorý sa vydával za kuchára, rozriedil jej krv  ryžovou pálenkou a každému nalial. Aby bol barbarský rituál dokonalý, vložil Oliverovi do pohára ešte tlčúce hadie srdce. Mne sa pre zmenu ušla žlč, Pištovi pečeň a Tónovi pľúca.
– Ak to vypiješ, tak som s tebou navždy skončila! – prehlásila Oliverova žena. Na tvári jej manžela však bolo vidieť, že krvavá udalosť  ním hlboko otriasla.
– Odporné, – šepkal a hlas sa mu chvel rozčúlením. – Čo robí tajná polícia, keď nedokáže zabrániť takému barbarstvu? Keď si predstavím, že v hoteli sme si mohli dať bolonské špagety, alebo fašírku, tak ma ide trafiť šľak!
Celá spoločnosť sa zhodla na tom, že sme sa nechali zatiahnuť do špinavého obchodu so zvieratami. Ďalším, kolektívnym rozhodnutím bolo, že z úbohého hada neochutnáme ani kúsok!

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Horúce noci pattayské!

Naše sklamanie pobadal aj majiteľ reštaurácie. Napriek všetkému sa tváril ako profesionál. Keď sa rozčúlený Oliver vracal z toalety, zotrval s ním v krátkom rozhovore, ktorého obsah nám zostal utajený. Oliver však, akoby zázrakom, zmenil na celú vec názor…

– Bolo to strašné. Naozaj barbarské. Od filmu Votrelec, som nevidel nič odpornejšie, – popisoval svoje pocity. – Na druhej strane, oveľa lepšie to nevyzerá ani na našich bitúnkoch. A, priznajme si otvorene, rezne, alebo anglickú slaninu, má každý rád…
– Čo sem pletieš anglickú slaninu? – uzemnila ho žena. – Chceš povedať, že ti v našej reštaurácii nalejú pohár bravčovej krvi a ponúknu ti tlčúce hovädzie srdce?
– Nerozčuľuj sa, mamička, – chlácholil ju manžel. – Chcem len povedať, že pokiaľ človek nie je vegetarián, nemali by ho takéto veci vyviesť z rovnováhy.
– Samozrejme, – musel som dať kamarátovi za pravdu. – Klasická slovenská zabíjačka vyzerá oveľa horšie. A bravčová krv sa predsa mieša do krvavničiek. Oliver sa na mňa pozrel vďačným pohľadom a jeho ruka siahla po poháriku.
– Myslím si, že keď sme si to už objednali… A keď to budeme musieť zaplatiť…– nestihol dopovedať a obsah pohárika sa ocitol v jeho žalúdku.
– Oliver!!! – zvrieskla manželka a zosypala sa pod stôl.
– Aké to je? –  zaujímal sa Pišta, ktorý si bol pofajčiť v záhrade.
– Odporné, – dušoval sa Oliver a nalieval si ďalší pohárik. – Chcem to len vyskúšať, aby som vedel ako to chutí.

Pišta chvíľu s odporom sledoval kamaráta, ako usilovne žuje hadie srdce. Potom, so zažmúrenými očami, do seba kopol pohárik s haďou pečeňou!
Jeho ženu začalo napínať a vybehla z miestnosti. Ostatné tri ju nasledovali. Nechápal som, čo sa deje.
– Treba to vypiť, lebo krv sa v teplom prostredí rýchlo zráža, – vysvetľoval Pišta a Oliver mu pritakával.
 – Nejde ani tak o tú krv, ale pálenka je celkom dobrá…
Vybral som sa na toaletu, ratovať svoju ženu. Cestou ma zastavil majiteľ reštaurácie a s kujonským výrazom tváre mi zašepkal: – Snejk blady… potensí… very potensí…
Usmial som sa, lebo som vedel, že je to hlúposť. Rečiam o zázračných afrodiziakálnych účinkoch žeň – šeňu, zeleru, alebo kokosového mlieka so strúhaným chrenom, som nikdy neveril.
Na druhej strane, kde už má človek takú možnosť, aby ochutnal hadiu krv, ak nie vo Vietname? Ide o ten zážitok, skúsenosť. Nejde ani tak o tú krv, ako o domácu, vietnamskú pálenku. A potom, keď sme si to už objednali a musíme to zaplatiť…
K stolu som dobehol práve včas. Kamaráti už dopili a chystali sa na môj pohárik s haďou žlčou.

       Vietnam, Ho Či Min, január 1999

FOTO: Pixabay.com

Čítajte tiež: TOP 5 CESTOPISOV Rasťa Piška