Markíza a ZľavoMAT

Viac o požiadavkách z novembra 1989 nájdete tu. V roku 1990 bol jednorazový náklad všetkých slovenských denníkov takmer 1,5 milióna kusov. Dnes? O viac ako milión menej. Voľba šéfredaktorov? Áno, dialo sa to. Naposledy naozaj v roku 1989. Ten, kto by to navrhol dnes, by bol označený za blázna a rojka. Aha, slniečkára, však to je dnes tá „správna“ nadávka. Stojí to za krátky exkurz do minulosti.

Divoké roky deväťdesiate

Budovanie slobodných slovenských médií sa začalo na troskách straníckej tlače. Paradoxne vznikom nových straníckych titulov. VPN mala Verejnosť, Vláda SR Národnú obrodu, Sociálni demokrati Ľudové noviny, KDH Slovenský denník, Demokratická strana Čas, akože národne orientovaní (čiže nostalgicky spomínajúci na vojnový Slovenský štát) Nového Slováka atď. A fungovalo niekoľko ďalších modelov. Prví sa zbavili svojich novín demokrati a vznikol Nový čas. Majitelia prišli z Rakúska.

Komunisti dali Pravdu redaktorom a tí ju predali Jurajovi Širokému. Vláda SR Národnú obrodu dala redaktorom, tí časť predali Francúzom, neskôr všetci spoločne Alexandrovi Rezešovi a skončila (doslovne i naozaj) v rukách Pavla Ruska. Nástupcovia po Socialistickom zväze mládeže sa pokúšali vymeniť šéfredaktora Smeny Karola Ježíka, redaktori si založili SME, pristúpil Peter Vajda, potom nemecká mediálna skupina a tá časť predala Pente.

SME, tak, ako Smena, má svoje – dieťa DenníkN, ktorí založili novinári po príchode investičnej skupiny Penta. A SME bolo aj hrobárom, odborári im predali Prácu a tá skončila. Spoločnosť 7 Plus vlastnili Slováci, ktorí ju predali Pente priamo, bez toho, aby sa o nich aspoň obtrel zahraničný investor. Oligarchizáciu slovenských médií sme si vyskúšali už pred dvadsiatimi rokmi a preto vieme, že tento model má svojej riziká.

Napriek tomu sa k modelu vraciame. Je to dôsledok krízy z roku 2008, keď poklesol objem inzercie, redakcie začali šetriť (prepúšťať) a zahraniční vydavatelia nemali záujem zotrvať na ekonomicky slabých trhoch. Paradoxne – do Čiech prišli zahraniční investori skôr, ako na Slovensko, lebo trhy. Z Čiech aj odchádzali skôr, lebo medzi domácimi finančníkmi mali partnerov (Babiš, Křetínský atď.), ktorí disponovali hotovosťou. Slovenskí ju mali tiež, ale prednostne investovali do televízií (J&T do JOJ, Ivan Kmotrík do TA3), print nebol zaujímavý. Gorilí apetít vzbudila až Penta, ktorá kúpila PLUS 7 aj s jej titulmi (Plus 7 dní, Plus 1 deň atď.), podiel v SME, teraz aj komplet Új Szó a Vasárnap. Presne 20 rokov trvalo, kým sme sa dostali TAM, kde sme už boli.

Prečo sme TAM?

Sme tam v prvom rade preto, že to verejnosť zaujíma tak, ako ju zaujíma print. Pokles nákladu denníkov nie je možné pripísať len na vrub internetu. V už spomínanom roku 1990, áno, to bol ten rekordný rok, neexistoval na Slovensku bulvár. Bulvár možno len vložil do rúk noviny ľuďom, ktorí by inak o informácie ani nezavadili. Na druhej strane urobil z novinárov ľudí, čo robia niečo neslušné. Nazerajú do cudzích spální. Čitatelia sa do nich tiež radi pozrú, ale vinu za túto zjavnú úchylku dajú radi do rúk niekomu, kým potom (právom) opovrhujú.

Prestíž novinárskeho povolania sa dostala na dno. Novinári sa zmierili s tým, že pracujú „pre niekoho“ a aj s tým, že „toto ľudia predsa chcú“. Vyhovuje to aj politikom, za vydávanie tlače sa platí 20 percentná DPH. Druhá najväčšia v Európe. Rusko má 21. Väčšina krajín, tie ktoré majú aspoň dve sadzby DPH, majú vydávanie tlače v tej nižšej. A sú krajiny, kde je táto daň 0.

Politici žijú v predstave, že vydávanie novín je biznis, ako ktorýkoľvek iný. Nie je. Je to biznis, ktorý je založený na čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého majú všetci občania právo slobodne vyhľadávať, prijímať a šíriť informácie. Múdri politici, chcú mať múdrych (informovaných) voličov. Hlúpi si myslia, že na všetko, čo nám chcú povedať, im vystačí facebook. Podpora médií, ktoré tu nie sú len na to, aby zabávali, vyvolávali akože pohoršenie a na tom všetkom zarábali, je niečo, čo je vraj proti trhu. Na rozdiel od vlakov zadarmo, národného leteckého a aj železničného dopravcu.

ZľavoMAT

Spoločnosť CME (TV Markíza) a Ringier Axel Springer (Nový čas a iné tituly) sú posledné dve veľké zahraničné spoločnosti, ktoré na Slovensku v mediálnej oblasti pôsobia. Bolo by naivné tvrdiť, že zosobňujú to najlepšie, čo sa u nás v mediálnom priestore deje.

Ale pravdou je, že pracujú podľa istých pravidiel. Už roky sondujú trh, čakajú na ponuky. Majú ich na stole.

Do parlamentných volieb je ešte relatívne ďaleko, ale je isté, že kupec, kupci (?), nekupujú médiá preto, aby svoje mená zlatými písmenami dopísali pod článok 24 ústavy. Kupujú ich preto, aby zvýšili svoj vplyv. A spôsobom, ktorý im dovolí obísť zákon o krížovom vlastníctve médií.  Ten sa, tak ako doteraz vždy, nájde.

Slovenský parlament je predsa skutočným parlamentom, máme slobodu tlače a redakcie si volia svoje vedenie.

FOTO: Dreamstime.com