Domobrana ako rana

Je dobré trošku sa povŕtať v histórii tejto kauzy, ktorá sa práve dnes dostáva do parlamentných lavíc. Prvýkrát sa tak stalo v roku 1992, keď sa štiepilo Kresťanskodemokratické hnutie a vzniklo Slovenské kresťanskodemokratické hnutie. Viedol ho Ján Klepáč a prvé, čím sa chceli odlíšiť, bolo založenie domobrany. Vtedy sa hralo českou (veru tak aj taká bola) a maďarskou (tá je tu stále) kartou. Boli silnejšie ako kresťanská láska a porozumenie. Argumentovalo sa Švajčiarskom.

V roku 2008, to ešte Slovenskú národnú stranu spolu viedli (do záhuby) Ján Slota a Anna Belousovová, tiež spoločne vytiahli domobranu. Áno, správne, Maďari boli tou hrozbou.

A teraz, po ďalších deviatich rokoch, prichádzajú s domobranou kotlebovci.  Prvé dva pokusy boli úsmevné, tento je vážny. Nie preto, že by sa domobranu podarilo (teraz) presadiť, ale posolstvom, ktoré je s tým spojené.

Kedysi mali brániť našu svojstojnosť (© Augustín Marián Húska) pred fiktívnym nepriateľom, dnes sú namierené proti nepriateľovi vnútornému.

Milan Uhrík, ktorý je fakt poslancom NR SR za ĽSNS a kandiduje na župana v Nitrianskom samosprávnom kraji na FB napísal: „Domobrana predstavuje veľmi efektívny a legitímny nástroj boja proti kriminalite. Tento koncept dobrovoľnej doplnkovej bezpečnostnej zložky už dávno s veľkým úspechom používajú napríklad vo Švajčiarsku, v USA, v Izraeli a v mnohých ďalších krajinách“.

Na chvíľu zostaňme doma. Ešte nedávno sme na Slovensku nemali dobre vycvičených vojakov, ktorí sa vrátili zo zahraničných misií a štát o ich služby už nemal záujem. Dnes sú to relatívne mladí chlapi, s dôchodkom, ale bez zamestnania (neboli by ste frustrovaní?), ktorí cvičia mladých chlapcov v slovenských lesoch a tam, kde majú mentálne nedostatočných riaditeľov škôl, prednášajú deťom.

Našej armáde preukázateľne mizne munícia a islamisti používajú zbrane, ktoré si pomerne  jednoducho zadovážili na Slovensku. Keď to dokázali oni, nechytajú sa na nich bývalí vojaci? Takže poradie boja proti „kriminalite“ (podľa abecedy): iní, neprispôsobiví, slniečkári, systém, štandardné strany. Bez poradia: PARAZITI.

Teraz pohľad do zahraničia. Švajčiarsko. Od II. svetovej vojny tam platí, že ten, kto absolvoval základnú vojenskú službu, si môže doma nechať zbraň a v prípade konfliktu sa „prestrieľať k svojej jednotke“. Nikdy taká situácia nenastala.

V roku 2011 bolo vo Švajčiarsku referendum, ktoré žiadalo prísnejšiu evidenciu zbraní a aj to, aby boli uložené v zbrojniciach. Jeden z hlavných dôvodov? Približne 300 ľudí spácha v krajine samovraždu strelnou zbraňou. Nezabralo, 57 % bolo proti.

Izrael nemá ani jednu hranicu s krajinou, ktorú by mohol označiť za priateľskú. Základnú vojenskú službu absolvujú aj ženy. Muži chodia na povinné cvičenia každé dva roky.

USA má Národnú gardu (prvá zmienka o nich je z Massachusetts z roku 1636!), väčšinou sú jej členmi dobrovoľníci a povolať ich môže len prezident a guvernér v prípade, ak je nutné reagovať na mimoriadne udalosti, katastrofy a miestne nepokoje.

Podčiarknuté – Milan Uhrík, tak, ako je kampaň rozbehnutá, má veľkú šancu stať sa županom v Nitre a okolí. Kotlebovi v Banskej Bystrici stačila „ochranka“ z hrubokrkých chlapcov v zelených tričkách. Uhrík ide ďalej. Tak ďaleko, ako mu dovolíme.

Hlavná FOTO: archív