Dáte si plastového tuniaka na cibuľke?

Viac ako tisícnásobne premnožený živočíšny druh, prezývaný korunou tvorstva, ďalej rieši problém  – ako naložiť s 8,3 miliardami ton existujúcich plastov. Ide o množstvo, ktoré by dokázalo súvislo pokryť územie 50-krát väčšie ako Slovensko. Pritom sa z týchto smetí zrecyklovalo dosiaľ len sotva 9 percent objemu. Pri pokračovaní súčasného trendu výroby plastov ich bude v roku 2050 na svete vyše 34 miliárd ton.

Pred týždňom americkí vedci v odbornej tlači vysvetlili, že drobné morské mikroorganizmi vršovky plastami neopovrhnú, ale ich vzápätí po spracovaní vylučujú ako niekoľkomilimetrové granulky. A tieto granulky následne klesnú na morské dno, a vytvoria tak na dne oceánov akési súvislé povlaky.

Kakani Katijaová, jedna z autoriek výskumu o živote a správaní sa plášťovcov z Monterey Bay Aquarium Research Institute, konštatovala, že v oceánoch mnohé morské organizmy požierajú plášťovce, prípadne sa živia ich výlučkami a s veľkou pravdepodobnosťou sa stanú (ak sa už nestali) súčasťou potravinového reťazca človeka. O výskume a jej zisteniach informoval aj magazín National Geographic.

Výskum naznačil, že sa môžeme tešiť, keď chemické zložky mikroplastov zaútočia na ľudské pečene či obličky priamo v potravinách. No a my – ľudia asi zareagujeme zatiaľ len počudovaním – či a prečo je to problém? Teda podobne ako sme zareagovali na obdobné problémy kvality potravín.

A tak v súčasnosti konzumujeme napríklad „živé“ kultúry jogurtov, obohatené o konzervanty,  len aby sme si mohli na nich pochutnať aj mesiace po výrobe. Konzumujeme tiež krabové tyčinky bez gramu krabového mäsa, ale zato presiaknuté aditívami. Bez problémov akceptujeme prifarbené mäso lososov z fariem s oveľa „lososovejšou“ farbou, ako majú ich vyblednutí bratia z prírody. A už ani neriešime výskyt dusičnanov a dusitanov v salámach, syroch a zelenine.

Veríme, že sa  ľudstvu nemôže nič stať, veď sa nič nestalo ani pokusným potkanom v laboratóriách, na ktorých odskúšali spomenuté prídavné látky (známe éčka – na potravinových etiketách uvádzaných pod písmenom E) .

Súčasne však vieme, že je už takmer raritou vidieť dieťa bez alergie. A čo? Neriešime to. Neberieme vážne ani upozornenia vedcov, že niektoré z kategórií éčok uvádzaných na potravinách, sa môžu stať poslednou kvapkou v pohári pre spustenie niektorých druhov rakoviny. Hovoríme si –  čo s tým robiť?  Veď éčka (konzervanty, aditíva, dusitany či farbivá) sa pridávajú  v „predpísanej norme“ napravo-naľavo.

Svetová zdravotnícka organizácia WHO totiž nikdy neskúmala možný komplexný synergický účinok najrôznejších prídavných látok v potravinách. Pretože potravinársky priemysel by bez éčok nedokázal uživiť planétu. A bez éčok by sme evidovali o miliardu viac hladujúcich.

Pravdou je, že priemerný Američan ročne skonzumuje 4-5 kg prídavných látok (éčok) a priemerný Európan 3 kg. A čo? Veď sme si zvykli. A keď nie, tak si slobodne priplácame a v pote tváre zháňame či pripravujme potomkom „zdravé potraviny“.

Neodškriepiteľné je, že dnes už máloktorý rodič pri nákupoch kontroluje na obaloch potravín obsah a druhy „éčiek“. Teda plastom sotva čosi zabráni, aby sa „nebadane“ a bezbolestne neocitli na našich raňajkových, obedných či večerových tanieroch.

A keď už zlyhajú všetky obranné zdôvodnenia či výhovorky príde na rad konštatovanie  – a videl vôbec niekto tie éčka (plasty), keď sú tak škodlivé? Na čo možno reagovať len pamätným dialógom z českého filmu Kurvahošigutentag.  V jednej zo scén manželka advokáta hlavného hrdinu v ére nabiehajúceho kapitalizmu dokazujúc svoju „rozhľadenosť“ hovorí: „Bůh není, nikdo ho neviděl.“  A onen hlavný hrdina Bohumil – jednoduchý moravský vidiečan, ktorý údajne zdedil obrovský majetok, v podaní jedinečného Bolka Polívku jej odpovedal:  „Já jsem vaši p… taky neviděl a vím, že ji máte,“

 Najvyššie percento odpadov recyklujú krajiny EÚ (podľa údajov Eurostatu v priemere 44 percent), menej Čína (25 %) a USA (9 %). Cieľom EÚ je recyklovať 50 % komunálnych odpadov do roku 2020 a 70 % do roku 2030. Slovensko recykluje do 15 % vlastných odpadov. Takmer s istotou nedosiahne ciele EÚ do roku 2020 a v roku 2030. Väčšina slovenských odpadov končí na skládkach (do 70 %) alebo v bratislavskej či košickej spaľovni.