Zmena podľa vzoru 1998?

Aká je teda momentálna situácia na slovenskom politickom ihrisku. Na jednej strane je premiér (vlastne obaja, súčasný aj ex) a predseda NR SR, na druhej prezident, u ktorého nevedno, či na budúci rok končí alebo sa pokúsi o druhý mandát. A od toho bude závisieť, a ešte od potenciálnej dohody opozície, či Smer obsadí aj tento post podobne ako v roku 2004, keď si v prvom kole nešťastne podelili hlasy František Mikloško, Martin Bútora a Eduard Kukan, ktorý zaostal za Gašparovičom o 3,5-tisíc hlasov. Výber medzi „Gašparovičom a Mečiarom“ sa nedá vylúčiť.

„Oni“ a „my“

Na jednej strane je zjavná väčšina v NR SR a vláda, po odchode Maďariča a Žitňanskej bez akejkoľvek vnútornej korektúry, na druhej opozícia a kotlebovci v menšinovom postavení, bez momentálneho nároku na zmenu počtov. Prieskumy verejnej mienky síce signalizujú, že koalícia už zvykne dosiahnuť menej ako hlavné opozičné strany, stále to však nie je na zostavenie vlády zo „štandardných“ opozičných strán.
Na jednej strane Čižnárova generálna prokuratúra a Kováčikova špeciálna prokuratúra, na druhej niekoľko kritických solitérov typu Vasila Špirka. Čižnárove reči o chystanom pekle sú už len smiešnym bzukotom múch – a je čoraz zjavnejšie, že bez systémovej zmeny v čele prokuratúry, ktorej musí predchádzať odchod špeciála Dušana Kováčika, nie je reálne vyšetriť žiadnu kauzu, v ktorej je namočený niekto zo súčasnej politicko-ekonomicko-oligarchickej verchušky.
Na jednej strane policajný zbor a NAKA, vycvičení v disciplíne zametania káuz pod koberec, na druhej niekoľko doteraz nezrezignovaných vyšetrovateľov a odbojných policajtov – pripomína to súboj Mika Tysona a dorastenca z Prievidze. Bez odchodu Tibora Gašpara a skutočne férového obsadzovania kľúčových postov najvyšších policajných funkcionárov nebude reálne (ctrlc ctrlv) vyšetriť žiadnu kauzu, v ktorej je namočený niekto zo súčasnej politicko-ekonomicko-oligarchickej verchušky. Drucker a Pellegrini na tom nič ne(z)menia.

Na jednej strane tajné služby, na druhej… asi nič.
Na jednej strane zglajchšaltovaná justícia s povážlivými rozhodnutiami pripominajúcimi justičnú mafiu, na druhej strane zriedkavý kritický alebo protestný hlas volajúceho (sudcu) na púšti.
Na jednej strane zastabilizované dôležité štátne orgány typu NBÚ, NKÚ, ÚVO – na druhej občasné záblesky nezávislých rozhodnutí bez významnejších následkov.
Na jednej strane oligarchovia, krstní otcovia tohto systému, na druhej strane – hmm, asi tak nanajvýš páni z Esetu…

Desivá presilovka

S výnimkou námestí a mienkotvorných médií čelíme desivej presilovke, bez nádeje, že by sa v dohľadnom čase tento pomer síl mohol zmeniť. A s najpravdepodobnejším scenárom, že po voľbách – predčasných alebo v normálnom čase – budú proti sebe stáť dva počtom poslancov porovnateľné bloky, z ktorých ani jeden nebude schopný zostaviť vládu. Na jednej strane Smer, SNS a Most-Híd s max. 60-65 poslancami, na druhej podobný výber zo širokej ponuky SaS, Oľano, Sme rodina, KDH, Progresívne Slovensko, Spolu-OD, SMK  – a medzi nimi kotlebovci, ktorých budú aspoň verbálne odmietať všetci. Zostaviť vládu bez podpory kotlebovcov alebo pretiahnutia niekoho z jednej strany na druhú sa nebude dať. A že oligarchovia zaberú, už vieme. (Aká je pravdepodobnosť, že SaS, Oľano, KDH, PS a Spolu-OD budú mať 80 mandátov, čo by vylúčilo toto kšeftovanie či spoluvládnutie s fašistami?)
V tejto situácii sme svedkami rôznorodého diania na opozičnej strane ihriska – jednoznačne ho odmietnuť či pochváliť sa nedá, je priveľmi kontrastné. Pozitívom je, že sa usilujú osloviť verejnosť prepracovaným programom o dôležitých problémoch súčasnej spoločnosti (SaS, Spolu, PS) a/alebo novými, príťažlivými osobnosťami (Čaputová, Baláž).
Napriek tomu ostáva na tejto strane ihriska priveľa otáznikov, aby sa dali vnímať ne-vládne strany ako konzistentná ponuka, ktorá bude môcť zostavovať vládu bez obáv zo zásahov zo zákulisia, ako sa stalo v roku 2016.
Jedna strana sa odmieta dostať k predčasným voľbám prostredníctvom referenda, druhá s viac ako mesačným omeškaním o ňom uvažuje. Jedna strana chce ísť do volieb vyslovene sama, aby si tak vynútila aj hlas, ktorý by ľudia mohli dať menším stranám na zvoliteľnej kandidátke, druhá strana uvažuje o ponuke otvorenia kandidátky pre menšie strany (toto sa napokon nevylučuje, preferenčná bieda možno prinúti niektoré strany urobiť to, čo ešte dnes odmietajú).

Aká je ponuka opozície?

Štyri strany – SaS, OľaNO, KDH a SMK – uvažujú o tom, že by boli základom budúcej vládnej koalície, pritom ich niektoré odlišné programové priority sa budú len ťažko prekonávať (a vo volebnej kampani sa skôr vyostria, ako by sa mali utlmovať – bioetické otázky, postoj k EÚ, práva menšín a potenciálny súboj o hlavu štátu dokážu namiešať dosť výbušný materiál). Pritom doterajšie skúsenosti nenaznačujú, že by tieto strany boli schopné koncepčne obrusovať hrany a vytvorili tak projekt, ktorému sa bude dať uveriť, že sa nerozpadne pri prvých nezhodách (s nevyhnutným predpokladom poslať Igora Matoviča na povolebnú mesačnú cestu okolo sveta bez možnosti vplývať na koaličné rokovania).
Iste, ich momentálne uvažovanie o spolupráci je pozitívne – ak však obe parlamentné strany (SaS, OľaNO) ostentatívne ignorujú dva nové vznikajúce subjekty, ktoré majú k nim oveľa bližšie (lebo sú ich konkurenciou pri oslovovaní podobného elektorátu?), nesvedčí to o štátnickom vnímaní vážnosti situácie, akým sa v druhej polovici 90. rokov vyznačoval Mikuláš Dzurinda a vtedajší opoziční lídri Ján Čarnogurský, Milan Kňažko, Rudolf Schuster, Béla Bugár či Peter Weiss/Jozef Migaš, čo priviedlo k volebnému úspechu SDKÚ spolu s Maďarmi a ľavicou.
Lebo nech to znie akokoľvek otrepane, súčasná základná konfliktná línia je podobne vyhrotená ako spor s mečiarizmom v druhej polovici 90. rokov – na jednej strane sú subjekty, ktoré sa podieľajú na vybudovaní a udržiavaní oligarchicko-mafiánskeho modelu štátu, na druhej tie, ktoré sú z toho systému vylúčené a zrejme sa na ňom odmietajú zúčastniť. Tomuto základnému strategickému sporu krajiny by sa mali podriadiť všetky taktické prostriedky opozičných strán – inak sa úspech z roku 1998 len ťažko zopakuje.

foto: tasr.sk