Špirko nie je konšpirko

Vasiľ Špirko nie je mafián, ktorý sa svojimi svedectvami a „svedectvami“ pokúša zmierniť svoj trest. Je to elitný prokurátor. V jeho prípade, aj podľa toho, čo o ňom vieme a aj podľa výroku disciplinárnej komisie, naozaj patrí medzi prokurátormi k elite. O. K., náš pán premiér mal roky paranoidný vzťah k novinárom, nie je prvý a buďme realisti, ani posledný. Teraz má paranoidný vzťah k organizátorom protestov, potom k istému miliardárovi, neskôr sa paranoja rozšírila už aj na odznaky (Sic!). V tejto rovine, ktorá svedčí skôr a pohľade na svet tých, ktorí sa pred ním uzavreli, by to mohlo pokračovať a postupne by sa to stalo témou odbornej literatúry – pravda, nie politologickej.

Teraz ale do toho vletel prokurátor, ktorý nehovoril o momentálnom mentálnom svete premiéra, hovoril, ako sú v tejto krajine nastavené finančné toky založené na rozkrádaní. Ukázal svoju tvár, povedal, čo zápisnične podchytil, čo skúmal a aké to malo pre neho a aj jeho rodinu následky. Aha, že prečo PRÁVE teraz? Lebo disciplinárna komisia PRÁVE skončila vyšetrovanie.

Východniarsky špagety western

Ale ani policajný prezident Tibor Gašpar nezaháľa, chápe kde je problém, je pripravený vypočúvať v Kalábrii Kalábrijčanov. Fajn, jeho talianski kolegovia sú určite v napätí, budú na vlastné oči sledovať, ako slovenskí policajti zrušia taliansku mafiu. No dobre, teraz vážne. Bez akéhokoľvek podceňovania tejto témy, to čo sa deje na najvyšších poschodiach slovenskej politiky je oproti kalábrijskej stope len taký východniarsky špagety western. Netreba to (ich) nechať tak, ale ani sa tým nepodarí zakryť podstata fungovania tohto štátu na najvyšších poschodiach.

Teraz k tej lavíne. Protesty proti Gorile (zaslúžene) zrušili SDKÚ, pomohli Ficovi k tretej vláde a ako sa ukázalo, na podstate fungovania štátu nič nezmenili. Kým po gorilých protestoch a matovičovsko – bonapartích nasledovali protikorupčné, tak to pochodovali „len“ študenti. Samozrejme, že slušne a pomenovali aj to, čo sme vedeli: „Skutok sa stal“. Ale z okna vysokej politiky sa nad tým dalo zhovievavo pousmiať. Boli sme v stupni mierneho lavínového nebezpečenstva, kto by vtedy liezol do lavinózneho žľabu?

Teraz v tom žľabe sme. Autor týchto riadkov, z mladíckej nerozvážnosti (áno, aj tak sa dá pomenovať blbosť), vliezol s ďalšími štyrmi kamarátmi do lavinózneho žľabu, aby toho nebolo málo, tak v noci, lebo chceli vidieť východ slnka nad Roháčmi. Mohol to byť náš posledný pohľad, odtrhli sme lavínu, podarilo sa nám šialeným zjazdom medzi kameňmi uniknúť do protisvahu. Lavína, to je predovšetkým hrozný rachot. Až taký, že človek môže stratiť kontrolu nad svojim vylučovaním. Chápete.

Prvýkrát od Novembra 1989  je táto krajina v situácii, že sa pohla lavína, ktorá môže zmiesť ľudí, ktorí nie z mladíckej nerozvážnosti, nie z blbosti, ale vypočítavosti vliezli do nebezpečnej zóny a vtiahli tam dvoch mladých popravených ľudí, prokurátora, ktorý sa im dokázal vzoprieť, ale aj mnoho iných, zatiaľ bezmenných ľudí. Iba konšpirátori vedia, kto je za tým a ako sa to skončí. Vo väčšine z nás je pochopiteľná zmes nádeje a aj strachu.

Môj prvý šéfredaktor, Leopold Podstupka, zjavne narážkou na Fidelovské „Vencerémos!“, hovoril: „Neposerémos!“. A my vieme, že aj v tejto chvíli nejde iba o kontrolu nad vylučovaním…

Zdroj foto: video RTVS.sk