Od tamtamov po Hoax 6: Strach v rukách krvilačného Nera

V minulom diely histórie propagandy sme sa venovali Juliusovi Caesarovi, ktorého síce niektorí historici označujú za prvého cisára no reálne ním nebol. Je to preto, že posledný rok svojho života bol vymenovaný doživotným diktátorom. Éra cisárstva začala až takmer dve desaťročia po jeho smrti (v roku 27 pred n. l.)

Nasledujúcich sto rokov sa upevnili črty Ríma ako cisárstva. Zmena republiky na cisárstvo tzv. principát, (prvé štádium cisárstva) bol zložitý proces, kedy prevládajúce prvky republikánskeho zriadenia postupne menili svoju úlohu aj vplyv na rozhodovanie.

Na začiatku fungoval naďalej najvyšší organ senát, aj konzulský úrad, či úrad tribúnov ľudu. Podobne prežívala hierarchia a atribúty republikánskeho obsadzovania jednotlivých úradov. Zásadnejšie sa nemenilo ani postavení jednotlivých spoločenských tried a skupín ani ekonomické pravidlá. Sústredenie moci v rukách jednotlivca sa však ukázalo byť prijateľným riešením pre krízové stavy, s ktorými si republika nevedela rady.

Každý z nasledujúcich cisárov priniesol nové posilňovanie vlastných kompetencií a utlmenie demokratického vplyvu v rámci spoločnosti. Panovanie cisárov budujúcich premyslenú administratívu a zodpovedné hospodárenie striedali krutí a nerozumní, či zhýralí a rozhadzovační cisári.

Napríklad cisár Tibérius ukončil fungovanie volebných ľudových snemov a začal sám dosadzovať úradníkov. Jeho zákon o urážke cisárovho majestátu, umožnil stíhanie každého obvineného z velezrady proti cisárovi a stačilo sa jeho osobnosti dotknúť hoci len výrokom alebo činom. Zákon výrazne zneužívali niektorí neskorší cisári.

Šialený a krutý Caligula zasa zdecimoval senát. Cisár Claudius veľkoryso rozdával rímske občianstvo dovolil obsadzovať úrady aj persónami z provincií, čím pomohol rozbehnúť koniec privilégií Itálie. Pri sčítaní počas jeho vládnutia dosiahol počet rímskych občanov takmer 6 miliónov, bolo to o milión viac ako pri sčítaní 60 rokov predtým.

Mladý a neskúsený Nero

Spomedzi vládcov treba spomenúť piateho a posledný cisára z júliovsko-klaudiovskej dynastie založenej Caesarom krutého cisára NERA (37 až 68 n.l.). Nero bol neriadená strela a hrozba pre senát, ľud aj menšiny. Na trón nastúpil ako 17-ročný (vládol od roku 54 až do roku 68), pre Rím aj celú ríšu mimoriadne deštruktívne a nakoniec sebazničujúco.

Nero mal komplikované detstvo, no za svoje postavenie a cisárstvo vďačil matke Agrippine. Bola sestrou krutého cisára Caligulu, ktorý je známy ako šialený cisár (zrejme vplyvom prekonania zápalu mozgových blán, či nádoru). Caligula vládol Rímu len štyri roky, ale vstúpil do dejín množstvom nezmyslených vrážd a vynútených sebevrážd, orgiami a scestnými rozhodnutiami.

Agrippina za účasť na sprisahaní proti bratovi cisárovi musela do vyhnanstva. Aj s dvojročným Nerom. Rok na to umrel jej manžel a Nerov otec, čo ohrozilo Nerovu budúcnosť a nárok na trón. Agrippinino vyhnanstvo sa skončilo za vlády nasledujúceho cisára Claudiusa (nastúpil po Caligulovi). Nerovi to umožnilo kvalitné vzdelanie a fyzický výcvik, jeho výchove sa venoval aj senátor a filozof Seneca.

Agrippina a sa neskôr vydala za významného senátora, aj ten však onedlho zomrel. Nakoniec sa stala štvrtou manželkou cisára Claudiusa. Pretože bola jeho neterou a z morálneho aj právneho hľadiska šlo o incestný, nepovolený vzťah, senát prijal zákon umožňujúci manželstvo strýka s bratovou dcérou.

 Za všetkým hľadaj ženu

Pretože Agrippina bola známa ako ctižiadostivá a ambiciózna žena, od začiatku riešila prioritne vlastnú túžbu po moci a cieľ chcela dosiahnuť prostredníctvom dosadenia svojho veľmi mladého syna Nera na trón.

Manipulovala chod udalostí tak, aby sa oslabil vplyv dvoch Claudiusových detí z predchádzajúceho manželstva, dcéry Octavie a najmä syna Britannikusa. Cieľom bolo dostať svojho syna Nera do cisárskeho kresla. Rôznymi taktickými a zákulisnými ťahmi napríklad dosiahla vypovedanie zo senátu a z vysokého úradu prétora snúbenca Claudiovej dcéry Octavie (spáchal sebavraždu). Pretože v jej plánoch sa Octavia mala stať Nerovou manželkou ( pre poistenie si nároku na trón). Odstránila vynikajúceho vychovávateľa Claudiuovho syna Britannika. Manipulovala zloženie pretoriánskej gardy (elitná skupinou rímskych vojakov, ktorí zároveň vykonávali funkciu telesnej stráže rímskeho cisára) tak, aby prevládli jej stúpenci. Iniciovala odsúdenie a popravu Britannikusovej babičky, ktorá presadzovala svojho vnuka ako budúceho vládcu. Nakoniec dosiahla, že jej manžel cisár Claudius je syna oficiálne adoptoval a ona bola uznaná za cisárovnu (dostala titul augusta). Adopciou získal jej syn meno Nero Claudius Caesar. A samozrejme 16-ročný Nero si vzal 13 ročnú Octaviu.

Väčšina antických dejepiscov upodozrieva Agrippinu, že dala nakoniec svojho manžela cisára Claudiusa otráviť. Moderní historici však tvrdia, že pre toto tvrdenie nie je dosť dochovaných dôkazov. Agripínu malo znervózniť niekoľko manželových krokov, okrem iného prepísanie závetu, ktoré vytvárali predpoklady pre nástupníctvo vlastného syna Britannica a nie Nera.

A v prvých hodinách po smrti cisára dokázala Agrippina niekoľkými výbornými ťahmi zmanipulovať dianie tak, aby nakoniec senátori uznali Nera cisárom. Okrem iného zabránila tradičnému verejnému čítaniu závetu mŕtveho cisára v senáte.

Vďačný matke

Nero sa tak dostal v roku 54 na trón práve vďaka matke. Spočiatku sa zdalo, že pôjde o rozumného vládcu, ktorý bude pokračovať v Claudiových krokoch. Ale rok na to za záhadných okolností zomrel Britannicus. Časť Nerových nepriaznivcov obviňovala cisára z otrávenia nevlastného brata.

A čoskoro mladý cisár odstránil aj všetkých poradcov, ktorých značná časť bola stúpencami jeho matky. Navyše bol veľmi mladý a tak ho prirodzene bavilo viac ako vládnuť realizovať nočné dobrodružstvá a navštevovať nevestince s mladými šľachticmi pochybnej povesti.

Nesporne tak oddanosť matke postupne nahradil strach a obavy z jej vplyvu. Matka neustále zasahovala do jeho života, mala ambíciu ovplyvňovať jeho verejné aj súkromné rozhodnutia.

Preto ju dal nakoniec zavraždiť (v marci v roku 59). Následne ustanovil deväťročnú krutovládu (bez svojej zodpovednosti), ktorú ukončila samotná cisárova ochranka – pretoriánska garda. Donútili Nera spáchať samovraždu.

Skutočný dôvod, prečo sa Nero rozhodol zavraždiť matku nie je presne známy. Podozrenia, že to bolo pre matkino odmietanie jeho rozvodu s manželkou Octaviou a nesúhlas so svadbou s milenkou Poppaeou Sabinou (manželka jedného z jeho druhov pri nočných dobrodružstvách), nie sú dostatočne potvrdené.

Svadba s Poppaeou sa konala až tri roky po týchto udalostiach. Pravdepodobnejšie je, že matka pokračovala v intrigách a pretože Nero je vplyv utlmoval, tak začala jeho cisárstvo ohrozovať krokmi k nastoleniu iného cisára.

Zavraždil aj manželku

Podobne ako matku dal Nero zavraždiť aj svoju manželku Octaviu. Pôvodne ju pre obvinenie z neplodnosti poslal len do vyhnanstva, ale keď sa zdvihla vlna nevôle ľudu, tak jej poslal vtedy bežný príkaz na samovraždu. Keď odmietla, s podrezaním žíl v horúcom kúpeli jej pomohla cisárovo garda.

Krutosť a neprístojnosť so správaním cisára viedli v roku 65 k proticisárskemu sprisahaniu. Bolo odhalené. Nero si priazeň nespokojnej gardy (z časti spolupracujúcej so sprisahancami) rýchlo kúpil obilím a peniazmi, a ostatných začal trestať. Tých, ktorým dokázal účasť v sprisahaní aj tých, ktorí neboli dostatočne oddaní.

Rôznymi formami potrestal takmer 40 mužov a žien, 15 osôb dal popraviť alebo donútil k samovražde. Okrem iného príkaz „zabiť sa“ dostal aj jeho vychovávateľ a bývalý poradca filozof Seneca, pričom jeho spoluúčasť na sprisahaní nebola jednoznačná. Ďalších senátorov a vážených občanov zbavil majetku a poslal do vyhnanstva.

Vraždenie či výzvy na ukončenie života bolo následne Nerovou metódou udržiavania moci aj nasledujúce roky. Po smrti manželky Poppey pri pôrode už zabíjal, či prikazoval smrť bez rozmyslu a často. Stále častejšie využíval zákon a obvinenia z velezrady voči tým, ktorí napríklad len verejne prejavili svoju nespokojnosť.

Nero likvidoval svoje milenky, nepohodlných nepriateľov a masovo prenasledoval senátorov. Sľub daný po  nástupe – ponechať senátu jeho kompetencie, nedodržal, postupnými opatreniami  senátorom takmer všetku moc zobral. Nerova forma propagandy a komunikácie s masami bolo deštruktívna a šialená.

Cisár umelec

Nero bol známy ako ambiciózny herec, športovec a básnik. Jeho osobná účasť v divadelných predstaveniach viedla k pohoršeniu rímskej konzervatívnej aristokracie, podľa ktorej umelecké pôsobenie neprináležalo vysokopostaveným rímskym občanom a už vôbec nie cisárovi.

Rôzne tipy hier a zábavy podporoval alebo dokonca organizoval, často preto, aby mohol sám vystúpiť. Napríklad zaviedol pri príležitosti prvého holenia fúzov nový festival Juvenalia. Alebo päť rokov na tróne oslávil hrami podľa gréckeho vzoru s názvom Neronia, ktoré sprístupnil aj „nearistokratickému“ obyvateľstvu. Okrem spevu sa realizovali telesné a jazdecké súboje s vozmi. V roku 67 dokonca zostal viac ako rok v Grécku, len preto, aby sa zúčastnil ako vozotaj na olympijských či iných hrách.

Z týchto hier sa traduje príbeh, ktorý ukazuje Nera ako človeka chorobne posadnutého sebou a svojimi schopnosťami. Keď počas zápolenia nezvládol s konským záprahom zákrutu a prehral, nechal sa oslavovať ako „spoluvíťaz“.

Aj pri návrate do Italie tesne pred smrťou v Neapole usporiadal veľkolepú triumfálnu slávnosť, hoci nepriniesol žiadne vojenské víťazstvá. A traduje sa aj jeho plošný zákaz obecenstvu opustiť hľadisko počas jeho vystúpenia. A paradoxne práve na mieste Nerovho slávneho Zlatého domu (domus aurea Neronis) na konci Forum Romanum postavili 12 rokov po jeho smrti legendárne Koloseum.

Opatrenie pre ľud

Najmä v prvých rokoch vládnutia Nero zaviedol viacero opatrení, ktoré boli v prospech rímskeho ľudu. Obmedzil pokuty ukladané rôznymi úradmi. Rovnako miestodržiteľom a vysokým úradníkom v provinciách zakázal organizovať hry a gladiátorské zápasy, pretože sa obával správania vlastných vyslancov pri vyberaní daní určených práve na túto zábavu vo vzdialených a ťažko kontrolovaných provinciách.

Dokonca početné sťažnosti ľudu k spôsobu výberu a výške daní boli podnetom, k zámeru zrušiť všetky nepriame dane. Nakoniec však došlo len k ich zníženiu skoro o polovicu na 2,5%. Sadzby dane sa práve na príkaz cisára začali verejne vyhlasovať. A obchodníkov od daní oslobodil, čo malo zabezpečiť pokles cien potravín pre obyvateľstvo. Podobne Grékov v rámci poďakovania za pobyt (územie Achaie pod rímskou nadvládou) oslobodil od platenie daní, čím dostali rovnaké postavenie ako mali Itali.

V roku 64 bol v Ríme obrovský požiar, ktorého vinník nie je známy. Podozrenia padli aj na samotného cisára. Zo 14 mestských obvodov boli tri úplne zničené a 7 výrazne poškodených. Cisár sa následne snažil všetkými aj vlastnými financmi a opatreniami zabrániť nepokojom ľudu, postihnutého požiarom. Preto chudobným Rimanom sprístupnil Martovo pole (250 ha verených pozemkov na predmestí starovekého Ríma) a zabezpečil zásobovanie lacnejšími potravinami.

Veľkolepý plán obnovy mesta bol postavený na nižších budovách a širších prístupových cestách. V rámci toho si však dal pre sebe postaviť veľkolepý cisársky palác Zlatý dom (Domus Aurea), s lesom a jazerom a vlastnou 30 metrovou vysokou sochou. Na získanie peňazí zvýšil dane či konfiškoval majetok.

Nerove početné stavebné projekty hodnotia jeho súčasníci ako zbytočne výstredné a drahé, čo viedlo k vyššiemu finančnému zaťaženiu najmä vyberaniu daní a prázdnote v štátnej kase. Moderný analytici však upozornili, že Rím vtedy trpel defláciou a Nerovo bezbrehé míňanie uľahčili prekonanie ekonomických problémov.

Smrť a prenasledovanie kresťanov

Možno ním bol Nero, každopádne keď ho pretoriáni vyhnali z Mesta spáchal samovraždu so slovami: „Ó, aký to vo mne zomiera umelec!“ Nespokojnosť s jeho krutým vládnutím vyvrcholili v roku 68, najprv otvoreným sporom so správcami najdôležitejších provincií a neskôr senátorským prehlásením cisára „za nepriateľa ľudu“. To by znamenalo potupnú verejnú opravu a tak sa cisár Nero zabil bodnutím dýky. Jeho smrťou sa ukončilo dlhé obdobie panovania juliansko-klaudijského rodu, a nasledovalo obdobie občianskych vojen a rýchle striedanie cisárov.

Nero navyše vstúpil do dejín ako prvý masový prenasledovateľ kresťanov. V rímskych časoch boli kresťania „sektov“ a Rimania sa ich báli a nenávideli ich. Nero tento fakt využil a keď sa nepriazeň obrátila proti nemu, efektívnymi propagandistickými ťahmi zhodil vinu na kresťanov. Práve ich obvinil napríklad z cieleného zapálenia Ríma a pre výstrahu ich dal desiatky v Circus Gai et Neronis na pravom brehu rieky Tiber ukrižovať.

Časť historických záznamov z jeho života dokazuje, že viac ako o cielenú nenávisť išlo najmä o taktický krok. Faktom však je, že kresťanov výstražne a verejne trestali, boli hádzaní levom či na súboje do gladiatórských arén. Nero nakázal ukrižovať dolu hlavou prvého kresťanského pápeža svätého Petra (ktorý bol menovaný samotným zakladateľom kresťanstva Ježisom Nazaretským).

Tieto všetky aspekty Nerovej krutovlády prispeli k tomu, že kresťania boli utláčanou menšinou, ale paradoxne aj viac vnímaní ako súčasť spoločnosti. Nerov spôsob propagandy teda nešíril len strach, ale časom vlastne aj integráciu tých, ktorých nenávidel. Aj z toho dôvodu ju môžeme vnímať jeho taktiku ako deštruktívnu voči vlastným cieľom. Označenie Nera ako prvého verejného nepriateľa kresťanstva sa však objavilo viac ako v záznamoch jeho súčasníkov až v dokumentoch kresťanov o dvesto a viac rokov neskôr, najmä v stredoveku

Kresťanstvo bolo po Nerovej smrti ešte skoro tri storočia prenasledované (aj počas vlády Marca Aurélia). Napriek tomu sa neskôr sa stalo svetovým náboženstvom.

FOTO: dreamstime.com