Od tamtamov po Hoax 5: Caesarovo umenie ovládnuť masy

Demonštrácia moci a sily bola základnou mienkotvornou praktikou Ríma. Významný rímsky vojvodca a politik Gaius Julius Cézar (100 pred naším letopočtom  –  44 pred  n. l.) sa prezentoval ako vojvodca, rečník a skúsený politik, ktorý dokázal prejsť celou hierarchiou volených funkcií v Ríme, aby sa nakoniec stal konzulom a postupne ochromil republikánske zriadenie koncentrovaním moci do svojich rúk. Keď to bolo potrebné nechal sa zvoliť, za veľkňaza.

Pri každom pohybe po priečkach zložitej spoločenskej hierarchie preukázal nielen skvelé taktické schopnosti, ale aj prefíkanosť a odhad na výber priateľov aj správanie voči nepriateľom. Množstvo jeho rozhodnutí v zložite fungujúcom Ríme by mohli byť dodnes poučkami pre politikov. Získavanie podpory ľudu bolo pre Caesara prioritou. Keďže je politika neľútostná hra (hlavne tá staroveká), kde je v hre moc, bol nakoniec Caesar verejne zavraždený senátormi a patricijmi. Stovky jeho počinov však fascinujú a inšpirujú umelcov, panovníkov, štátnikov či politikov všetkých ér. Napriek tomu, že jeho moc legimitizoval najmä nemajetný ľud v konečnom dôsledku premenil republiku na impérium. Oprávnene mu budeme venovať jeden z článkov venovaným dejinám propagandy.

Čítajte tiež: Od tamtamov po hoax 4 -Propaganda za Rimanov, keď neboli mobily, TV ani tlač 

Chudobná štvrť

Cézar sa narodil v chudobnej štvrti Ríma, ale vo významnej rodine Iuliovcov. Za skutočnosťou, že už pred nástupom do školy vedel grécky, hebrejsky, sýrsky, ovládal niekoľko nárečí galčiny a tri podoby latinčiny – bol fakt, že jeho matka nemala dosť mlieka a nechávala ho dojčiť ženám v miestnej rímskej štvrti. Čistokrvný patricij tak spoznal celkom iný svet – svet rímskej chudoby.

Druhým faktom, ktorý rozvinul jeho nadanie a schopnosti, bola dobrá voľba pedagóga – tútora. Veľký vplyv mal na neho aj strýko Gaius Marius – významným politik sedem krát zvolený za konzula, ktorý stál na čele strany nemajetných „populárov“. Caesar sa o neho staral po ochrnutí z bojov. Práve jeho strýko prideľoval rímske občianske práva porobeným Italikom, čím začal prudko rásť počet plnoprávnych obyvateľov Ríma a reformoval armádu (napríklad zaviedol žold). Celý svoj život však viedol zápas o moc s reprezentantmi majetných „optimátov „najmä s Lucciom Corneliusom Sullom. A súčasne práve Caesarov strýko sa pričinil, že násilie a politické vraždy sa stali bežnou súčasťou rímskej politiky.

Vo veku 16 rokov sa po nečakanej smrti svojho otca sa stal Caesar hlavou rodiny. Svojim strýkom bol vybratý do kňazského kolégia. Toto rozhodnutie nebolo celkom podľa jeho predstáv, v ktorých sa chcel stať pánom Ríma, ale podvolil sa. Podmienkou bolo oženiť sa s patricijkou. A tak mladý Caesar zrušil zásnuby s Cossutiou, a účelovo sa oženil s Corneliou, dcérou významného patricija a spojenca svojho strýka Lucia Cornelia Cinnu.

Prvý zlom v živote

Lenže moc v Ríme sa po strýkovej smrti znova dostala do rúk aristokratických „optimátov“ vedených Sullom. Vrámci politického prenasledovania populárov bol Caesar zbavený majetku aj kňažskej hodnosti a musel utiecť z Ríma.  Sulla zaviedol tzv. „poskipcie“, politických nepriateľov zverejnených na zozname bolo možné beztrestne zabiť a bol im zhabaný majetok. Práve toto opatrenie malo naplniť štátnu kasu vyčerpanú občianskou vojnou.

Caesarova rodina síce o majetok prišla, ale uchránila si život.  Časť historikov sa zhoduje, že tvrdošijné odmietanie Sullovho prikázaného rozvodu s Corneliou (pretože bola z „poskribovanej“ teda prenasledovanej a trestanej rodiny – stratila rímske občianstvo) si Caesar vybral účelovo. Aby sa zbavil kňazstva a dokázal budovať vojenskú kariéru, ktorá boja najlepšou cestou medzi najvplyvnejších v Ríme. Budovanie vojenskej kariéry totiž poskytovalo slávu a priazeň más, a to bol až do konca jeho života hlavným nástrojom propagandy a vplyvu. Julius sa následne vyznamenal v dobyvačných bojoch na území dnešnej Malej Ázie (dnes európska časť Turecka).

 Od nuly sa rýchlo stúpa

Ako bolo v rímskych dejinách daného obdobia tak časté, situácia sa obrátila. Po Sullovej smrti (78 pred n. l.) sa Caesar na základe lobingu matkinej rodiny vrátil do Ríma. Od tohto obdobia si začal systematicky vytvárať podmienky na prevzatie najvyššie funkcie v štáte. Nepohrdol pritom žiadnymi vtedy bežnými prostriedkami – úplatkami či odstraňovaním vplyvných nepriateľov.

Slávu a popularitu nasledujúcich osem rokov dosahoval cez právnickú kariéru – viedol procesy proti bývalým správcom provincií, ktorí boli obvinení z prekračovania právomocí a korupcie. Rýchlo si získal povesť vynikajúceho rečníka a do rečníckeho umenia investoval energiu, vydal sa študovať za slávnymi rečníkmi na Rodos.  Začal tradičnú rímsku politickú kariéru – prijal najnižší úrad vojenského tribúna.

Jedinou vtedy dostupnou možnosťou ako uchvátiť masy boli verejné vystúpenie – plamenné rečnícke prejavy a rôzne oslavné zhromaždenia. Oboje Caesar bravúrne zvládal a organizoval. Napríklad na pohrebe svoje tety Iulie – manželky slávneho strýka Mariusa, ktorý ho vtiahol do politiky, predniesol prejav uchvacujúci davy (68 p. n. l). Využil pritom rôzne teatrálne postupy, napríklad nepovolené nesenie strýkovej masky. Druhý významný prejav v tom istom roku predviedol na pohrebe svoje manželky Cornelie, ktorá zomrela pri pôrode. Oba prejavy mu pomohli k priazni ľudu, a postupu vyššie.

Stal sa kvestorom a tento úrad absolvoval v Hispánii (Pyrenejský poloostrov, dnešné Španielsko a Portugalsko). Značne zväčšil svoj majetok a po návrate do Ríma si vzal Pompeiu, vnučku optimáta a rodinného nepriateľa Sullu. Toho Sullu, ktorý pripravil celú jeho rodinu o majetok aj výhody, ale mu pomohol vzdať sa kňazstva. Pritom sa však verejne staval naďalej na stranu opozičných chudobných populárov.

Postup nahor

A postupoval v rámci predpísaných politických postov Ríma (Sulla zaviedol pravidlo, že konzulom a mohol stať len ten, čo absolvoval predpísané volané nižšie úrady), pričom zvyčajne elegantne vyšiel z roztržiek sporov, súdnych ťahaníc, ktoré často sám vyburcoval.

Najvyššie postavenie v neskorej Rímskej republike mali dvaja konzuli volení na rok počas mieru alebo diktátor volený na pol roka počas vojny. Na správe sa podieľali i vysokí úradníci, senát a občiansky snem – centurijné zhromaždenie. K vysokým úradníkom patrili prétori (sudcovia), kvestori (hospodári), liktori (radcovia konzulov), edilovia (udržiavatelia poriadku) a cenzori (spisovali majetok a zaraďovali občanov do tried). Plebejci si volili zástupcov – Tribúnov ľudu. Tí dostali právo veta, nesúhlasu s prijatým zákonom.

Úrad Edila (65 rokov pred n. l.) mu priniesol okrem iného zodpovednosť za usporadúvanie verejných slávností a hier. Hoci heslo Chlieb a hry! sa síce zrodilo neskôr, až po jeho smrti, ale Caesar dokonale napĺňal jeho obsah. Štedro investoval peniaze, staval chrámy, kúpele, cesty a akvadukty a iné verejné budovy a samozrejme organizoval hry gladiátorov (hry kde zápasilo až 320 dvojíc gladiátorov).

Za republikánskych čias Ríma zápasy gladiátorov zvyčajne nekončili smrťou. Výcvik sa realizoval v súkromných školách a opatera o gladiátorov bola drahá. Preto si ich snažili majitelia škôl ochrániť a nie nechať zabíjať. Okrem otrokov, vojnových zajatcov a zločincov odsúdených rímskymi súdmi sa gladiátormi stávali aj rímski občania. Pre chudobnejších to bolo ideálne zamestnanie. 

Šikovne využíval popularitu svojho mŕtveho strýka Maria, staval mu sochy a pomníky spojené s všeľudovými oslavami. Vďaka tomu popularita v očiach ľudu rástla. Ale súčasne narastali aj dlhy.

Aby získal peniaze uchádzal sa a nakoniec aj uspel vo voľbách o post najvyššieho kňaza (63 pred n. l). Práve popularitou u más porazil dvoch omnoho skúsenejšími kandidátov. Spolu s úradom získal konečne aj palác na najstaršej a zároveň i najslávnejšej ulici antického Ríma Via Sacra a doživotný dôchodok.

V nasledujúcom období svoju obľúbenosť vplyv udržoval všetkými dostupnými spôsobmi. Šikovnou taktikou dosiahol vznesenie žaloby z vyše 20 rokov starej politickej vraždy voči jednému zo senátorov samozrejme z druhého politického tábora (Optimáta Gaia Rabiria) pričom sa stal sudcom a poslal ho na smrť. Vtedajší tribún ľudu, ktorého nahovoril na vznesenie žaloby Titus Labienus sa stal jeho priaznivcom na veľa nasledujúcich rokov.

Čoskoro dostal hodnosť prétora najvyššieho úradníka, ktorému prislúchal výkon súdnej právomoci v Ríme (63 pred n. l). A dva ďalšie roky ako poprétor získal miestodržiteľstvo v Južnej Hispánii. Hrozbu, že tento úrad nezíska pre veľké dlhy odvrátil dohodou s jedným z najbohatších Rimanov Crassom. Ten časť jeho dlhov vyplatil a za ostatné sa zaručil, výmenou za podporu v boji s politickými protivníkmi (najmä Pompeiom) .

Následne už bol pred ním len jeden krok k získaniu vysnívaného najvyššieho postu – jedného z dvoch konzulov.

Prvý triumvirát

Bravúrna schopnosť spájať rozhnevaných a vzápätí vytvárať účelové konflikty v nasledujúcich rokoch priniesla Júliusovi neobmedzenú moc. Konzulom sa stal konečne v roku 59 pred n. l. aj preto, že dokázal uzavrieť “koalíciu“ s dvoma politicky najvplyvnejšími mužmi Ríma. Júliusom Gnaemom Pompeiom a Marcom Crassom (s tým, ktorý ho pár rokov predtým ťahal z dlhov) vytvorili tzv. prvý triumvirát .

Spojenci pomohli Caesarovi presadil napríklad zákon, aby bol senát povinný preukazovať „ľudu“ a zverejňovať správy o priebehu aj predmet rokovania. Už niekoľko rokov predtým inicioval zverejňovanie výsledkov hlasovania senátu. Caesar sa tým maximálne popularizoval a upevnil verejnú mienku vo svoj prospech.

Pri schvaľovaní zákona o prerozdelení štátnej pôdy bezzemkom (opatrenie pre masy) neváhal využiť vojenský vplyv Pompeia a zastrašoval Rím obsadením vojenskými veteránmi. To viedlo až k tomu, že druhý konzul prestal vychádzať z domu. A Julius de facto vládol Rímu sám.

Triumvirátna dohoda spĺňala pre Cézara účel, netrieštiť sily aspoň vo vlastnom politickom tábore. A potvrdil ju ešte účelovými manželstvami – 50 ročnému Pompeiusovi dal za ženu svoju 14-ročnú dcéru z prvého manželstva Iuliou (mala 14 rokov). A Caesar si zasa vzal Calpurniu, dcéru významného politika, ktorý sa stal konzulom po Júliusovi.

Z predošlého manželstva šikovne vykĺzol rozvodom, pričom využil incident vo svojom vlastnom dome. Oslava na počesť jednej z bohýň určená výlučne pre ženy bola narušenú odhalenou účasťou muža v ženskom prestrojení. Údajne šiel do domu kvôli milostnému pomeru s Caesarovou ženou Pompeiou. Pretože išlo o mimoriadne významného muža z vplyvného rodu, obvinenia zahral Caesar do stratena, ale získal dôvod na rozvod.

Napriek jeho vojensko-dobyvateľskej činnosti sa Caesar prezentoval ako politik, ktorý zákonmi síce oslabil optimátov (podporovali jeho rivalov – Catoa a Bibula). Tí sa však v boji o konzulský úrad znížili k podplácaniu a nakoniec Caesar bol zvolený do úradu. Cieľ dosiahol Caesar prostredníctvom náboženského úradu veľkňaza a cez schopnosť manipulovať politické kruhy v senáte. Napriek túžbe po neobmedzenej moci sa dokázal o ňu podeliť so svojimi konkurentami, keď musel.

Keď je rok pri moci príliš málo

Po ročnom pôsobení v úlohe konzula mal Július ešte ako prokonzul na rok získať vojenské správcovstvo nad konkrétnou provinciou. Práve jeho triumvirátni spojenci mu pomohli k tomu, že nepôjde o územie určené žrebovaním, ale že získa Predalpskú Gáliu. A nakoniec mu pomohli ešte tradičné ročné pôsobenie predĺžiť na 5 rokov.

Rímskej Ríša následne expandovala a pokorila si ďalšie európske územia. Július zásadne rozšíril moc do Gálie (získal aj Zaalpskú Gáliu) a Ilýrie (neskôr Juhoslávia) a ako prvý rímsky vládca kolonizoval, aj keď len na krátko Britániu.

V rokoch 58 až 53 pred Kristom Julius Caesar úspešne využil stratégiu „rozdeľuj a panuj“, potupne pokoril keltské kmene medzi Galiou a riekou Rýn. Dvakrát sa na krátku dobu dostal až za Rýn a dvakrát dokonca do Británie. Pretože sa Rimania na pokorených územiach správali naozaj kruto, postupne čelili rôznych vzburám galských kmeňov. Vodcu jedného z významnejších povstaní Vercingetoriga viedol Caesar až do Ríma, kde ho dal popraviť. Práve takéto tritriumfálne až divadelné sprievody so zajatcami boli dokonalým propagandistickým nástrojom. Samozrejme oslavné ódy, ktoré prichádzali do Ríma boli omnoho väčšie ako skutočné vojenské výsledky.

Historici sa zhodujú napríklad, že vpády do Germánie a Británie nemali zásadnejší politický či ekonomický zmysel, splnil však iný cieľ – ohurovať, demonštrovať vojvodcovské schopnosti vo vzdialenom Ríme.

Koniec koalície

Každá koalícia raz však skončí, pretože záujmy jej členov sa začnú rozchádzať. Tak to bolo aj s Caesarom, Pompeiom a Crasseom. Keď zomrela Caesarova dcéra a Pompeiva manželka Iulia pri pôrode a Pompeius odmietol Caesarovu praneter Octaviu, bolo jasné, že sa blíži koniec triumvirátu. Pompeius si nakoniec neskôr vzal za manželku dcéru jedného z Caesarových politických oponentov.

Po smrti nečakanej Crassovej smrti v boji  (53 pred n .l.) sa spojenectvo zvyšných dvoch členov triumvirátu rozpadlo. Pompeius v Rím násilne ovládol senát, nechal sa dočasne zvoliť za jediného konzula. Keď po upokojení situácie musel akceptovať druhé konzula, dosadil do tohto úradu svojho zaťa. A upozornil Ceasara, že mu skončil úrad prokonzula a má rozpustiť vojsko a vrátiť sa do Ríma. Samozrejme súčasne v Ríme presadzoval zákon, zakazujúci Caesarovi kandidovať znovu za konzula.

Caesar ďaleko od Ríma v Galícii vyčkával a nakoniec prekročil, ale aj s vojskom dôležitú hranicu rieku Rubikon (49 pred n. l.). Tým rozpútal občiansku vojnu. K situácia sa viaže známe veta, ktorú mal Caesar povedať, keď rozhodol o prekročení Rubiconu: „Kocky sú hodené!“

Rieka bola považovaná za hranicu medzi rímskou provinciou Predalpská Galia a Itáliou. Rímske právo zakazovalo generálom s vojskom prekročiť ju, čím zákon chránil republiku pred vnútornou vojenskou hrozbou.

Nakoniec Caesar obsadil Rím a porazil všetky Pompeiove vojská vo vnútri i za hranicami Rímskej republiky, a roky prenasledoval Pompeiových stúpencov. Julius sa stal následne ešte tri krát po sebe konzulom, posledný krát vládol sám už bez druhého konzula.

Caesar a Kleopatra

Práve počas prenasledovania Pompeiových prívržencov v Egypte sa Caesar zaplietol do občianskej vojny medzi miestnym kráľom Ptolemaiom XIII. a jeho spoluvládkyňou, sestrou a manželkou Kleopatrou VII.. Caesar pomohol Kleopatre stať sa vládkyňou Egypta, a spravil z nej svoju milenku prakticky až do svojej smrti. Porodila mu syna, ktorý dostal meno Ptolemaios Caesar, ale prezývali ho Caesarion (Malý cézar). Caesar sa so svojou manželkou Calpurniou nerozviedol, napriek bezdetnému 14-ročnému manželstvu. Nebolo to pre neho témou, pretože rímske zákony neumožňovali sobáš s osobou, ktorá nebola rímskym občanom. Pri výbere dediča uprednostnil Caesar pred Kleopatriným synom svojho adoptívneho prasynovca Octaviana. Egyptská kráľovná vraj bola v Ríme aj počas Caesarovej smrti.

Reformy, mnohé prežili dodnes

Posledné roky chcel Caesarovho uviesť do života viacero významných reforiem, zrealizoval však len malú časť z nich. Mnohé mali zásadný cieľ – pretransformovať republiku na autokraciu.

Caesar napríklad prebral z Egypta kalendárny rok s 365 dňami s pridaním jedného dňa deň navyše každý štvrtý rok. Tento tzv. juliánsky kalendár sa v Európe udržal až do  16. storočia. Samozrejme pritom premenoval jeden z mesiacov podľa seba na Julius (júl).

Podobne ako v čase nižších úradných funkcií Caesar až do smrti staval verejné stavby, čo prispievalo k jeho obľube. K Forum Romanum pristavil Caesarovo fórum s Chrámom Venuše Rodičky (Venus Genetrix). Ďalšie stavebné plány – rozšíriť prístavu Ostia Antica, regulovať toku Tiberu a rozšíriť rímsku cestnú sieť nestihol zrealizovať.

Veľkú časť reforiem orientoval na chudobné masy. Udržiaval nízke ceny základných potravín a obmedzoval nákup iného ako štátneho obilia, ktoré rozdával najchudobnejším. Rozdeliť pôdu vyslužilým vojakom v ovládaných častiach sveta už nestihol. Udelil rímske občianstvo nerímskym lekárom a filozofom pôsobiacim v Ríme. V poslednej vôli ustanovil za nástupcu svojho prasynovca Gaia Octaviana. A na druhom mieste bol adoptívny synovec Marcus Iunius Brutus. Práve on v roku 44 pred n. l. viedol sprisahanie vedúce k zavraždeniu Julia Cesara.

V posledných rokoch senát prideľoval Caesarovi rôzne pocty, ktoré obmedzovali demokraciu. Prípadne si ich udelil sám. Senát mu pririekol aj čestný titul Otec vlasti a hodnosť Prefekta mravov. S tým získal aj moc cenzora. V roku 45 pred Kristom bol zvolený za doživotného diktátora (dictator perpetuus). Postupne sa stával neobmedzeným vládcom Ríma, aj keď republika ešte oficiálne zostala zachovaná. 

Veľkolepé hry a pompézne verejné oslavy boli jeho nástrojom popularity až do posledných dní života. Víťazné oslavy po sérii vojenských víťazstiev v roku 46 pred n. l. trvali 50 dní a Caesarova socha bola postavená medzi božských ochrancov Ríma. Okrem iného dal postaviť a vystaviť obrovskú zlatú sochu aj svojej milenke Kleopetre.

Vražda, ktorá vstúpila do dejín

Senát sa obával Caesarovho rastúceho vplyvu a sklonov uzurpovať si moc. Najmä, že sa dá vyhlásiť za kráľa a tak skoncuje s demokraciou. Revolta vyvrcholila v marci v roku 44 pred n. l., kedy vzbúrení senátori vylákali Caesara na svoje zasadnutie. Na schodoch Pompeiovho divadla sa na neho vrhlo asi 60 sprisahancov, ktorý ho zabili 23 bodnými ranami. Caesar spadol a skonal. Lekár po obhliadke tela vyhlásil, že z 23 rán, bola smrtiaca jediná. Do Dejín vstúpila jeho posledná „Aj ty Brutus?“, ktorou reagoval na zistenie že medzi útočníkmi je jeho adoptívny synovec. Pochádza však až zo Shakesparovej hry o Caesarovi zo 16. storočia. Dobové zdroje sa rozchádzajú v informáciách, či niečo a čo vlastne Caesar ako posledné slova povedal.

Očakávania senátorov, že vražda Caesara bude pochopená ako oslobodenie od tyrana, sa samozrejme nenaplnili. Narazili na obrovskú popularitu Caesara u nižších vrstiev, ktoré skôr verili alternatíve, že išlo o sprisahanie bohatých senátorov obávajúcich sa o svoje postavenia. Túto predstavu živili prakticky hneď po jeho smrti Caesarovi prívrženci, Marcus Antonius a Marcus Aemilius Lepidus, ktorý začali okamžite konať. Antonius svojou rečou a Lepidus vojenským obsadením fóra, otočili hnev davu proti optimátom. Vzbúrenci totiž sami zostali zaskočení smrťou Caesara a niekoľko hodín strávili bezradným čakaním na Kapitole. Výsledkom zložitej politickej situácie bolo, že Marcus Tullius Cicero s Antoniusom nakoniec presadil kompromis – Caesarovi vrahovia boli amnestovaní, no všetky jeho zákony a výnosy zostali v platnosti.

Na Caesarov pohrebe bol prečítaný aj jeho závet. Dedičom sa mal stať 19-ročný synovec Gaius Octavianus (vnuk jednej zo sestier). Okrem väčšiny Caesarovo bohatstva, mal prevziať aj meno Caesar. Davy boli fascinované, pretože Caesar bol formát – rímskemu ľudu odkázal nádherné záhrady na pravom brehu Tiberu  a každému mužovi – občanovi Ríma sa malo vyplatiť 300 sesterciov.

Prevzatie dedičstva a najmä získanie oficiálnych postov v rámci rímskej moci bolo pre Octaviana zložité – spojené so spormi s Antoniusom a z časti aj Cicerom. Boj o moc sa neskončil. Podľa vzoru svojho predchodcu uzavrel Octavianus teraz aj oficiálne vyhlásený „druhý triumvirát“ (43 až 33 pred n. l.). Oficiálnym dôvodom bolo potrestanie Caesarových vrahov, neoficiálnym aspoň aká tak stabilita a najmä jednotnosť v strane populárov v boji proti Caesarovým vrahom optimátom. Spojenectvo Gaia Julia Caesara Octaviana (neskôr Augustusa), Marka Antonia a Marka Aemilia Lepida však viedol k ďalšiemu preberaniu právomocí a potláčaniu úloh a rozhodovacích právomocí senátu, až definitívne k zániku Rímskej republiky. Octavianus 17 rokov po smrti slávneho Caezara (27 pred n. l.) nakoniec nastolil principát a stal sa prvým rímskym cisárom. Obdobie Rímskej republiky sa skončilo.

FOTO: Dreamstime.com