Kórejčania majú (ne)olympijského šampióna: „Najrýchlejšie“ písmo na svete.

Kórejskí panovníci používali dovtedy systém čínskych znakov. Čínske znaky však nie sú v súlade ani s kórejskou gramatikou, ani s výslovnosťou. Čínske písmo má pre každú významovú jednotku (morfému) samostatný piktogram – znak. Navyše, každé slovo sa skladá z niekoľkých takýchto znakov.

S tým mal problémy aj kráľ Sejong, pričom práve on bol jedným z najvzdelanejších mužov v stredovekej Kórey. Preto vydal nariadenie: písmo by malo byť prostriedkom komunikácie pre všetkých, takže by jeho osvojenie mala nemalo trvať dlho. Stalo sa. Ako prvé sa Kórejci učia samohlásky. Je ich desať. Po nich prídu na rad spoluhlásky.

Všeobecne zrozumiteľné písmo vyvinuli aj v Japonsku. Aj tam sa spočiatku používali čínske znaky, ale ukázalo sa, že čínske znaky nevyjadrujú japončinu optimálne.

Japonci sa prispôsobili. Vlastný jazyk nechceli mrzačiť. Preto, aby mohli vyjadriť gramatické pády, časy a príčastia (v čínštine neznáme), obohatili čínske písmo o dve slabikové abecedy. Táto kombinácia sa ujala, hoci jazykovedci považujú japonské znaky za najzložitejšie písmo na svete.

Kórejci odmietli reformu písma, rozhodli sa pre revolúciu. S úspechom: v nijakej krajine na svete sa alfabetizácia nerozšírila tak rýchle ako v Kórey. Aj z týchto dôvodov sa neskorší panovníci pokúsili používanie písma na rozličný spôsob obmedzovať. Masové vzdelanie podaktorí aj dnes považujú za subverzívnu, podvratnú silu. Po druhej svetovej vojne zaviedli písmo hangul do škôl v Severnej i v Južnej Kórey. Iba niekoľko snobských periodík v Soule a časť intelektuálov používali, až do 70. rokov minulého storočia, čínštinu. Potom sa hangul definitívne presadil.

Hangul funguje intuitívne: každú slabiku tvoria dva až tri symboly, ktoré spolu vyvárajú skupinu znakov. Na začiatku, hore, spoluhlásky (alebo: v prípade, ak slabika začína samohláskou, malý krúžok, ktorý to signalizuje.) Pod spoluhláskou, alebo vedľa nej, nasleduje samohláska, a na konci, prípadne, ešte jedna spoluhláska. Kórejčina má 10 samohlások a 14 spoluhlások.

Učebnica kórejčiny vysvetľuje, ako sa jednotlivé písmená vyslovujú: bilabiálne (hlasno, pomocou oboch pier). Či alveolárne (pomocou jazyka na zuboch). Alebo glotálne (pomocou hláskovej štrbiny). Až po zvládnutí tejto logopedickej gymnastiky sa ukážu ďalšie prednosti kórejčiny: ku každému znaku je priradená jedna hláska. Kto to zvládne, dokáže správne vysloviť každé slovo.

V iných jazykoch to až tak neplatí. V angličtine sa vyslovuje „ea“ v slove peak/pík (vrchol) inakšie ako v slove break/brejk (prestávka). Vo francúzštine sa slovo femme (žena) vyslovuje ako famm, ale slovo gemme (drahokam) ako žemm. Nuž a japončina, so svojimi kombináciami hláskového písma a piktogramov, nie je už vôbec jednoznačná. Aj keď dokážete slovo prečítať, neznamená, že ho dokážete aj vysloviť. Japončina, (podobne ako čínština) ponúka štyri a viac možností, ako napísané slovo vysloviť.

Prednosti kórejského písma neoceňujú iba v Krajine rannej sviežosti. Jazykovedci ho, so štipkou humoru, nazvali „najrýchlejším písmom“ na zemeguli. Hangul sa, po odobrení komisiou OSN, stal  kultúrnym dedičstvom celého ľudstva.

FOTO: dreamstime.com