Konzervatívci už pochovali Reagana i Thatcherovú

Najčastejšie tieto ilustrácie stelesňovali niektorú z perfídnych podôb imperializmu, či iných západných -izmov. Uvedená drsná karikatúra ilustruje (na strane Comment) úvahu vari najuznávanejšieho komentátora denníka Financial Times Franka Wolfa. Perex pod titulkom oznamuje: „Ako sa v USA a vo Veľkej Británii vytratila dôvera v úžitok voľného trhu a voľného obchodu.“

Fíha…!

Ronald a Margaret. Na čele svojich krajín sa ocitli v 80. rokoch minulého storočia. Obaja „oslobodili voľný trh zo zajatia všetko regulujúceho, byrokratického, neefektívneho štátu“. Za to im, aj v našich končinách, ešte dodnes stavajú pomníky. Hoci: trh, v rovnakom čase, s oveľa väčším efektom a na celé desaťročia, oslobodil aj istý Teng Siaoping. V komunistickej Číne.

Trump o Reaganovi, Mayová o Thatcherovej

V Amerike už Reaganova sláva dávnejšie pohasla. Trump opakovane vyhlasuje, že Reaganova éra spôsobila v krajine masaker! American carnage! Pozrimeže: globalizácia, slobodný trh, riadený neomylnou rukou trhu; deregulácie (obmedzenia zásahov štátu do čohokoľvek, najmä do ekonomiky); slobodný pohyb produktov, kapitálu a ľudí spôsobili v USA ekonomický a politický masaker…?

Trump svojich voličov presvedčil, že Amerika, presnejšie jej záujmy, si zasluhujú ochranu. Vraví: „Iba protekcionizmus nám opäť zabezpečí prosperitu a moc.“ Trumpove slová prezrádzajú populistu. Z krajného krídla republikánskej strany, ktorej think-tanky premýšľajú, ako prekabátiť globalizáciu. Tak, aby kolaterálne škody spôsobované globalizáciou Amerike neškodili. Tak, aby z nesporných pozitív globalizácie mala osoh najmä Amerika.

A čuduj sa svete: britská premiérka Therese May zavrhuje thatcherizmus ešte rozhodnejšie (hoci bez výkričníkov) ako Trump reaganizmus. „Zbavme sa ideologických bludov, socialistických i neoliberálnych. Neviditeľná ruka trhu generuje krízy. Zavrhnime kult sebeckého individualizmu. Odstráňme sociálne rozdiely, nespravodlivosť a nerovnosť.“

Antiglobalisti, tí väčšinoví, osvietení, sa zaprisahávajú, že nie sú proti globalizácii. Oceňujú jej prínosy, ale upozorňujú na kolaterálne škody, ktoré spôsobuje. V nejednej krajine sú škody väčšie ako vychvaľované benefity.

Podľa Trumpa globalizácia Amerike viac škodí, ako prospieva. Na vine sú skoro všetci, čo sa dokážu presadiť na americkom trhu. Číňania, Japonci, Nemci… Trump je rozhodnutý chrániť záujmy amerických výrobcov pred konkurenciou vysokými clami. Je rozhodnutý, chrániť záujmy amerických agroexportérov čoraz väčšími subvenciami.

Zaťaží však vysokými clami aj výrobky 150 tisíc amerických firiem pôsobiacich v Číne (nízka cena pracovnej sily, nízke dane, slabé odbory, chabá ochrana životného prostredia)?

Alebo ich prinúti platiť dane aj do americkej štátnej pokladnice? Pretože, nielen znižovanie daní pre najbohatších, ale aj globálna promiskuita (nielen amerických firiem) pripravuje štátny rozpočet o čoraz viac peňazí.  

Therese Mayová bez zábran hovorí o intervencionizme, teda o regulácii. V mene britských záujmov. Klasický liberál Fridrich von Hayek (jeden z hrdinov Thatcherovej) sa obracia v hrobe. Autor kultovej knihy Cesta do otroctva kritizoval v povojnovom období najmä tých politikov, ktorí argumentovali tak, ako dnes Trump a Mayová.

Hayekové recepty nechutia

Dávno vieme, že ani Hayekové recepty nie sú zázračné a všeplatné. Wolf píše: „Viera v užitočnosť voľného trhu sa v USA i vo Veľkej Británii rozplynula. Konzervatívne myslenie sa z globálneho mení na kmeňové. Jednou z príčin tohto trendu bola finančná kríza z rokov 2007 až 2009. Do značnej miery aj imigrácia. Keby tej nie, v Amerike by dnes vládla Clintonová, v Británii Cameron.“

Pravičiari sa vrátili ku svojim koreňom: v Anglicku k hierarchickému paternalizmu, v Amerike k rabiátnemu populizmu z prvej polovice 19. storočia.

Najsilnejšiu vieru vo voľný trh si uchovávajú najúspešnejší globálni exportéri: Angela Merkel a Si Jingping. Nemecká kresťanská demokratka a čínsky komunista. Rozumnej regulácie sa ani oni nevzdávajú (napríklad voči bankám), ale zároveň vedia, že protekcionizmus a la Trump privedie každú ekonomiku časom do záhuby.

Rovnako ako plazivá privatizácia vzdelávania, zdravotníckej starostlivosti, sociálnych služieb a vôbec verejného majetku a priestoru. Pretože zaťažuje čoraz väčšiu časť spoločnosti. V podobe stagnujúcich, či klesajúcich miezd, poplatkov za kedysi oveľa lacnejšie až bezplatné verejné služby.

Už ani britskí konzervatívci nepochybujú o tom, že Thatcherovej privatizácia dopravy narobila viac škody ako osohu. Spolu so socialistami upozorňujú, že thatcherovské reformy zhoršili aj kvalitu vzdelávania. Na stredných školách i na univerzitách.

Tak, alebo onak: západné krajiny si už nedokážu udržať monopol na know-how. Tento trend urýchľuje aj neodvratné aj starnutie západnej populácie. Globalizácia síce produkuje čoraz väčšie bohatstvo, ale to je čoraz nespravodlivejšie prerozdeľované. Aritmetickým radom sa zvyšuje počet miliardárov, geometrickým radom počet chudobných.

Dominancia, možno iba dočasná, finančného sektora znemožňuje efektívne korektúry systému. Suma sumárum: nerovnosť nie je osudovo nevyhnutná, je premyslenou voľbou mocenských elít. To všetko vyvoláva nespokojnosť verejnosti, protesty, demonštrácie. Spoločenskú nestabilita narastá. S možnou perspektívou masových nepokojov. Živelných i čoraz lepšie organizovaných. Pod taktovkou fašizoidných múdrosráčov.

Trh či  regulácia

Aj preto neoliberálne a neokonické elity diskrétne, s vylúčením verejnosti zvažujú, aké sú vlastne úlohy a limity trhu v rýchle sa meniacom svete? Do akej miery záujmy korporácií v Treťom svete spôsobili, že sa migrácia zo všetkých kontinentov do najrozvinutejších krajín sa z roka na rok zvyšuje? A my sa pýtame: „Sú záujmy globálnych trhov zlučiteľné s lokálnou demokraciou?“

Možno najdôležitejším problémom, ktorý načim premyslieť zhora, zo stredu i zdola, je rozumné posilnenie úlohy štátu v globalizujúcom sa svete. Teda: uľahčovanie pohybu tovarov, kapitálu a ľudí, ale aj sankcionovanie čoraz rafinovanejších podvodov a špekulácií. A zavrhnutie pravidla: privatizácia ziskov, znárodňovanie strát.

Aj tí najzaťatejší neoliberáli a neokoni už pripúšťajú, že kritika Reagana a Thatcherovej je legitímna. Pripúšťajú, že štát ani vo svete, ovládanom korporáciami ešte nestratil svoje funkcie: garanta bezpečnosti, vzdelávania, zdravia, sociálnych istôt; prevádzkovateľa infraštruktúr; obrancu a udržiavateľa verejného priestoru; stabilizátora ekonomiky; prerozdeľovateľa verejných prostriedkov. A v neposlednom rade, spolu s občanmi, aj kontrolóra.

Pripúšťajú, ale zároveň so vztýčeným prstom upozorňujú na hrozbu etatizmu. Obávajú sa, že štáty, vo svetle skúseností z ostatných rokov, opäť, na ich úkor, posilnia svoje funkcie. A politici prestanú byť v globálnej aréne ich bábkami.

O tom všetkom som sa dozvedel z anglického denníka Financial Times. Mimochodom: istý pravicovo vyhranený kolega ma svojho času upozornil na to, že spomenutý denník tlačia na ružovom papieri. Teda, že je ľavicový. A ľavica, hoci invalidná, je schopná zorganizovať hoci aj reparát socializmu. Ludvík Vaculík svojho času, po hĺbkovej analýze toho, čoho sa stal svedkom po Nežnej v Česku v jednom fejtóne lakonicky, aj takúto možnosť pripustil.

HLAVNÁ FOTO TASR / AP: Bývalá britská premiérka Margaret Thatcherová a 
americký prezident Ronald Reagan vo Windsore v júni 1982.