Kiska na Hrad. Alebo ani nie.

Z doteraz napísaného vyplýva, že Kiskova kandidatúra by ukončila môj text s témou prezidentských volieb už na tomto mieste. Tomuto médiu som však sľúbil jeden text týždenne v rozsahu približne jeden a pol fleka, aj preto budem uvažovať o možnosti, že súčasná hlava štátu uprednostní rolu hlavy rodiny, a ukončí svoje pôsobenie vo funkcii prezidenta už na budúci rok. Napokon, toto ohlasujú parlamentné zákulisné tamtamy. 

Osobne sa nazdávam, že prezident robí chybu, a táto spoločnosť to pochopí, až keď sa začne nová kampaň s neraz bizarnými postavičkami a politický suterén bude ešte nižšie, ako si dnes myslíme. Ale aký už ja mám vplyv na prvú dámu?

Podľa bratislavského scenára?

Zvažovanie Kiskovej kandidatúry v minulosti mimoriadne limitovalo predovšetkým ambície strany Smer-SD. Aj Robert Fico priznal, že prezidentská kandidatúra bola jeho najväčším politickým omylom – a všetkým v Smere je jasné, že ak v súboji s vtedy neznámym Kiskom neuspel ani predseda, proti zabehanému Kiskovi sa šance kohokoľvek iného približujú k štatistickej odchýlke.

Zrejme preto sa od možnosti kandidovať tak jasne dištancoval aj Miroslav Lajčák – príčetný politik si nenabehne na vidly, ak skutočne nemusí.

Rezignácia Andreja Kisku na druhé prezidentské obdobie však zásadne mení hru. Iste, Robert Fico už kandidovať nebude, ale v podstate prijateľný politik Smeru (Lajčák, Maďarič) by mohol zopakovať bratislavský scenár z roku 2010, ktorý dostal na post primátora Milana Ftáčnika. Nie najšťastnejšia personálna ponuka – okrem Ftáčnika kandidovali na tento post Magdaléna Vášáryová, Ján Budaj, Alojz Hlina, Marek Blaha, Jozef Bonko a Stanislav Pánis – spôsobila, že Bratislavčania si nespojili s Ftáčnikom nejaké mimoriadne obavy a za ponúkané mená nedokázali zabojovať natoľko, aby uspela ponuka tzv. pravice.

Typickým, tzv. svätoplukovským bonusom týchto volieb bolo, že Vášáryová a Budaj mali spolu viac hlasov ako Ftáčnik (40 438 + 23 813 je o 4794 viac ako 59 457), ale bolo nám to prd platné.
Predpokladám, že niečoho podobného, ako bol tento bratislavský scenár, budeme svedkami aj teraz – nezabudnime, že premisou týchto úvah je, že Andrej Kiska nebude kandidovať.

Horšie ako Ivo

Čo sa dá očakávať od ostatných politických strán? Obaja koaliční partneri už dali najavo, že postavia vlastného kandidáta, či už Kiska kandidovať bude alebo nie. Z politického výtlaku a racionálnej ponuky týchto troch strán sa dá usudzovať, že kandidát Smeru by mal mať vyššiu podporu ako kandidát Mostu či SNS.

A keďže voľby sú dvojkolové, jedného do finále by sme mali hľadať najskôr v Smere.
Zložitejšia situácia bude medzi opozičnými mantinelmi. Absencia Kisku podlamuje príčetnosť opozičnej ponuky a dohoda na jednom silnom kandidátovi, ktorý by mohol prezentovať voliteľnú ponuku pre sympatizantov politických strán SaS, OľaNO, Sme rodina či KDH, sa zrejme nezrodí. A to ešte nevieme, ako sa rozhodnú u Štefunka či Beblavého, či nevyužijú prezidentské voľby ako vhodný marketingový projekt pre zviditeľnenie strany. Spoliehanie sa na dvojkolovosť a prijateľný výber až vo finále vôbec nemusí vyjsť ako dobré riešenie.
Logickým následkom priveľmi širokej ponuky môže byť rozdrobenie voličských hlasov na množstvo maličkých skupiniek a pred druhým kolom budeme tam, kde v roku 2004, keď sme si napokon vyberali medzi Vladimírom Mečiarom a Ivanom Gašparovičom. Akurát teraz to nemusí byť Gašparovič, ale niečo desivejšie. A vtedy budú mať v Smere naozaj všetko – aj prezidentské milosti.
Možno počujem trávu rásť, ale v krajine, kde tvrdohlavosť politických lídrov potopila Radičovej vládu a vrátila na post premiéra človeka, ktorého sa odvtedy nevedia zbaviť, by som veľmi zvažoval, či postavím svojich voličov pred takéto riziko.

FOTO: dreamstime.com, TASR,