Fico. Kaliňák. Krajmer. Gašpar? Kováčik?

Výsledkom uplynulých dní, odkedy sa verejnosť dozvedela o dvojnásobnej vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, je demisia ministra kultúry Mareka Maďariča, odchod predsedu vlády Fica a ministra vnútra Kaliňáka. Ďalej rekonštrukcia vlády na viacerých postoch, vymenovanie nového premiéra Petra Pellegriniho, nového ministra vnútra, podpredsedu vlády, ministeriek zdravotníctva a kultúry, odchod šéfa protikorupčnej jednotky NAKA, schválenie staronového programového vyhlásenia.

Excelová tabuľka s týmito výsledkami by určite vyzerala pôsobivo – aj s naznačenými očakávaniami, týkajúcimi sa odchodu policajného prezidenta, špeciálneho prokurátora či ministra práce. Mohlo by sa zdať, že sa nedosiahlo málo – zrejme sa však dá skonštatovať, že tlak desiatok tisícok pobúrených občanov z námestí skombinovaný s nátlakom strany Most-Híd viedol k symbolickým zmenám – nie však ku zmenám systémovým.

Názor, že došlo iba k výmene jedných postavičiek inými, zohrávajúcimi rovnakú rolu v nastavenom systéme, kde sa beztrestne presadzujú záujmy spriaznených organizovaných skupín (politici, podnikatelia, bezpečnostné zložky, organizovaný zločin …), nie je vôbec ojedinelý. Ak by ste chceli týmto uhlom pohľadu vysvetľovať doterajšie kroky či prešľapovanie nového ministra vnútra, dostali by ste vcelku logický obraz toho, čo sa deje, prípadne nedeje.

Zrejme tento základný pocit pri pozorovaní situácie, keď jedine nový minister vnútra nechápe, že policajný prezident Tibor Gašpar je neudržateľný na svojom poste, keď rovnako špeciálny prokurátor Dušan Kováčik nechápe, že na svojom poste presluhuje prinajmenej od kauzy „vlastnou hlavou“, sa stali dôvodom, že v protestoch na námestiach sa bude pokračovať. Väčšina kritickej verejnosti sa už nemieni nechať opíjať rožkom a očakáva, že zmeny budú systémové a budú sa postupne profesionalizovať orgány činné v trestnom konaní a minimalizovať vplyv oligarchov, spriaznených podnikateľov a mafiánov prinajmenej na rozdeľovanie majetku a financií štátu. (Ťažko uveriť, že napríklad exposlankyňa Smeru Rošková netušila, že berie dotácie na letisko).

V takejto situácii už túto časť verejnosti nepresvedčí povrchné presúvanie figúrok bez zásadnej zmeny paradigmy. Tu bude prioritne dôležité, či nový minister vnútra dokáže to, čo od neho v posledných Sobotných dialógoch (24. marca) očakával poslanec Milan Krajniak, keď ako poslanie ministerstva vnútra označil úlohu “bojovať s tými chobotnicami, s tými hydrami, ktoré sa štát akýmkoľvek spôsobom snažia vyciciavať alebo škodiť ľuďom. To je veľmi nepríjemná vec a veľmi nepríjemná zodpovednosť, pretože minister vnútra, ak to chce robiť dobre, sa musí postaviť tým najmocnejším, najvplyvnejším ľuďom v štáte, ktorí majú veľké finančné prostriedky, veľký mocenský, bezpečnostný vplyv“.

Tu však má Drucker pred sebou dve možnosti – prvou je pokračovať v dedičstve po Kaliňákovi bez zásadných zmien, prípadne nanajvýš imitovať dôsledné vyšetrovanie a spoliehať sa na to, že dva roky do volieb s týmto scenárom vydrží. Samozrejme, takto sa do sporu s najmocnejšími ľuďmi v štáte nedostane, bude mať proti sebe nanajvýš médiá a (menšinovú) kritickú verejnosť – lebo tá už mafiánsko-oligarchický režim prehliadla a takmer denne dostáva potvrdzujúce informácie od investigatívnych tímov.

Mohlo by sa zdať, že tento udržiavací scenár nemá šancu na úspech a postupne sa od Druckera a jeho tímu odkloní väčšina spoločnosti, ktorá postupne zisťuje, čo sa v skutočnosti v tomto štáte deje. Toto som si myslel, kým som neprečítal esej Jana Wernera Müllera Čo je populizmus? (Absynt-Kalligram, 2018). Podľa tejto eseje totiž populistický politik môže konať aj to a tak, čo a ako si slušnejší politici nedovolia. Populistický politik totiž delí ľud na správnych (našich) ľudí a tých druhých. A tí naši si zaslúžia to najlepšie. „Z toho vyplýva, že odhalenia o korupcii a klientelizme populistom automaticky neuškodia. Z pohľadu ich podporovateľov populisti to všetko spravili pre nich,“ hovorí Müller a na to by bolo načim reagovať inak – avšak ako? „To je to oč tu běží.“

Druhou možnosťou je vymenovať za policajného prezidenta niekoho, ako boli svojho času Jaroslav Spišiak, Peter Vačok alebo Jozef Šátek. S takýmto policajným prezidentom začať dôsledne vyšetrovať nielen dvojnásobnú vraždu, ale aj to množstvo podozrení, doteraz zverejnených v rôznych investigatívnych článkoch, nech už stopy vedú aj na najvyššie politické a ekonomické pozície.
Trvať na tom, aby svoj post opustil aj špeciálny prokurátor Dušan Kováčik a nahradil ho niekto ako Vasiľ Špirko. Toto síce nebude stačiť, ale bez takýchto dvoch personálnych zmien nemá Slovensko žiadnu šancu.