Európska únia má aj “neobčanov”. A nie sú to utečenci.

V apríli uplynulo dvadsať rokov od vydania prvého sivého pasu  (základného dokladu totožnosti akým je u nás občiansky preukaz)  neobčanovi Lotyšska. Jeho prvou držiteľskou sa stala Margarita Begunová z Rigy.

Nie každý kandidát sa stal neobčanom 

Wikipedia odhaduje, že v Lotyšsku začiatkom deväťdesiatych rokov žilo 730 -740 tisíc a v Estónsku pol milióna bývalých ruských prisťahovalcov a ich potomkov. Nie každý sa stal neobčanom. Mnohí sa napríklad vrátili (ak mali takú možnosť) k príbuzným do Ruska, alebo volili inú cestu. V každom prípade lotyšské zdroje uvádzajú, že postupne približne 145 tisíc ruských prisťahovalcov, pôvodných kandidátov na sivý pas neobčana, sa stalo už pred desiatimi rokmi držiteľmi bežného fialového pasu občana Lotyšska.

Dnes v Lotyšsku evidujú 242-tisíc a v Estónsku 80 -tisíc držiteľov sivých dokumentov totožnosti so statusom neobčanov.

Iba v Litve žije malá ruská menšina

V súčasnosti žije v LOTYŠSKU (angl. Latvia) 62 percent etnických Lotyšov a 27-percentná ruská menšina, a je to krajina s najväčším podielom príslušníkov národných menšín v štruktúre obyvateľstva v Európskej únii. Podobne v ESTÓNSKU  (ang. Estonia) žije 70 percent Estóncov a približne 25 percent obyvateľstva tvorí ruská menšina. V treťom pobaltskom štáte v LITVE  (ang. Lithuania) je aktuálne 83 percent Litovcov, 6,7 percenta Poliakov a 6,3  percenta Rusov.

Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 a následnom obnovení nezávislých pobaltských štátov automaticky získali lotyšské  prípadne estónske občianstvo iba tí obyvatelia a ich potomkovia, ktorí boli občanmi krajiny do 17. júna 1940. V ten deň totiž sovietsky vodca Josif Stalin rozhodol o začlenení pobaltských štátov do Sovietskeho zväzu, vychádzajúc z dohody ZSSR a Nemecka v pakte Ribbentrop – Molotov.

Ako to pri podobných krokoch býva, mnohí ľudia a ich potomkovia s dovtedy ruskou národnosťou v deväťdesiatych rokoch tvrdili a niektorí tvrdia dosiaľ, že oni sami alebo ich otcovia a matky sa do Lotyšska prisťahovali ešte pred spomínaným júnom 1940.

Strach z vplyvu Rusov

Nastupujúcu politickú moc v Lotyšsku i v Estónsku motivovali k vydaniu sivých dokladov obavy, že  k volebným urnám príde v najbližšej budúcnosti privysoké percento „neautentických“ obyvateľov. A tí by mohli uprednostňovať prípadné záujmy Ruska voči ich malým štátom. 

V časoch socializmu, keď sa schyľovalo k rusifikácii Pobaltia, bola úradným jazykom ruština, ale na školách sa vyučovala aj lotyština, estónčina či litovčina ako druhé jazyky. Dnešní mladí Lotyši, Estónci či Litovci ruštine nerozumejú, s cudzincami hovoria po anglicky.

Čosi ako občania druhej kategórie

Lotyšský neobčan nemá právo voliť, zastávať vyššie štátne posty, zamestnať sa v štátnych službách, zamestnať sa v armáde alebo uchádzať sa o post prokurátora či sudcu. Plus musí rešpektovať  zákonom „skorigované“ vlastné možnosti napríklad pri nadobúdaní nehnuteľností do vlastníctva alebo v politických, profesijných, sociálnych a ďalších právach pre občanov Lotyšska.

Po sociálnych nepokojoch v lete 1998 a aj tlaku zo strany Ruska či EÚ bol lotyšský zákon o neobčianstve doplnený o skutočnosť, že právo na občianstvo bolo priznané aj „deťom nezávislosti“ – teda tým, ktoré sa narodili po 21. auguste 1991.

Samozrejme, že Lotyšsko neudeľuje sivé pasy utečencom alebo občanom tzv. tretieho sveta, ale – rovnako ako ostatné štáty EÚ – im môže poskytnúť dočasný alebo trvalý pobyt na svojom území.

Najlepšie zo zlých riešení

Podľa zákona o občianstve z prvej polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia sa lotyšskí neobčania mohli pokúsiť o získanie občianstva, presne od roku 1996. Okrem iného však museli zvládnuť skúšky zo znalostí národného jazyka, histórie, prejaviť lojalitu a podobne. Nikto im nebráni uchádzať sa o ruské občianstvo, ale podľa lotyšských zákonov im hrozí, že sa stanú nežiadúcimi osobami na území krajiny, v ktorej celý život žijú.

Sivé pasy s neobčianstvom sa vydávajú dodnes. „V 90-tych rokoch to bolo najlepšie zo zlých riešení,“ spomína po dvadsiatich rokoch vtedajší lotyšský minister vnútra Dajnis Turlajs. „Ale fakt, že sme až dosiaľ nezrušili inštitút neobčana považujem za veľkú politickú chybu. Zaspali sme. Už pred desiatimi rokmi sme mali vydať posledný pas neobčanovi.“

Ktorých neobčanov naturalizácia nezaujíma?

1 . Pre väčšinu penzistov – neobčanov je ťažké zvládnuť skúšky z lotyšského jazyka či histórie štátu. Poväčšinou ovládajú iba ruský jazyk, s ktorým si v čase socializmu vystačili.

2. Roky platilo, že mladí sa nesnažili získať občianstvo preto, aby sa vyhli základnej vojenskej službe (dnes majú Lotyši iba profesionálnu armádu).

3. Časť neobčanov odmieta občianstvo z princípu: štát im ho násilne odobral, tak im ho musí vrátiť s ospravedlním a bez akýchkoľvek podmienok.

4. Veľká časť neobčanov pociťuje svoj stav ako urážku či porušenie ľudských práv –  žijú v Lotyšsku od narodenia, ale nútia ich vyvinúť úsilie na získanie toho, čo susedia – občania získali automaticky. Okrem množstva iných foriem ponižovania napríklad v 90-tych rokoch nesmeli privatizovať bývalý socialistický majetok.

5. Objavili sa aj vyslovene praktické dôvody, pre ktoré sa vyplatí ignorovať možnosť získania občianstva. Napríklad v roku 2007 bol pre kategóriu ľudí bez občianstva zavedený bezvízový režim s krajinami EÚ a rovnaký v roku 2008 prijalo aj Rusko. V prípade nadobudnutia lotyšského občianstva by sa však k príbuzným do Ruska nedostali bez víz.

Estónsko je ústretovejšie

V Estónsku dnes evidujú  „iba“ 80-tisíc neobčanov. V Lotyšsku sa už dávnejšie ozvali hlasy, ktoré radili nasledovať estónsky vzťah k neobčanom. Tí môžu napríklad hlasovať vo voľbách do miestnych (regionálnych) orgánov a takisto sa môžu obracať s návrhmi, petíciami atď. na zvolených zástupcov. Aj v iných oblastiach sú Estónci ústretovejší ako Lotyši.

V európskych médiách nie je takmer možné natrafiť na čo len zmienku o „neobčanoch“ v dvoch maličkých pobaltských štátoch,  vlani  sa však objavili informácie, že EÚ vyčlenila Lotyšsku 13 miliónov eur na integrovanie neobčanov do spoločnosti. Zatiaľ nie jasné, na čo – a či vôbec – boli použité.

Z predsovietskej histórie Lotyšska a  Estónska

Do 16. storočia bolo územie  LOTYŠSKA, súčasnej pobaltskej republiky osídlené najmä nemeckými kolonistami, potom začalo byť zaujímavé pre susedné veľmoci – Poľsko, Prusko, Švédsko, Rusko. Od roku 1561 sa ocitlo pod kontrolou Poľsko  -litovskej únie, od roku 1629 pod nadvládou Švédska. V roku 1721 sa stalo súčasťou Ruského impéria, ktoré ho získalo od porazeného Švédska.   Neskôr, počas 1. svetovej vojny prebiehala územím Lotyšska línia frontu medzi Nemeckom a Ruskom. Lotyšské vojská na jednej strane bojovali proti Nemecku, na druhej proti Rusku. Nezávislým sa Lotyšsko stalo po dvojročných bojoch koncom vojny. V nasledujúcich dvadsiatich rokoch existovalo ako samostatný štát.  

Podobne Estónsko bolo d roku 1227 pod nadvládou Dánska a Nemecka. V období  rokov 1418-1562 sa stalo súčasťou Livonskej konfederácie. Následne oblasť až do roku 1721 ovládlo Švédsko.  Keď ho Rusko porazilo, získalo aj územie Estónska. Po 1. svetovej vojne, keď bojovali estónske vojská (podobne ako lotyšské)  proti Nemecku aj proti Rusku, Estónsko získalo na 20 rokov nezávislosť. 

FOTO: dreamstime.com