Doktor Mečiar, profesor Klaus

Presne  24. júna 1992 (pamätám si to, mal som meniny) som išiel robiť rozhovor s premiérom Vladimírom Mečiarom pre Slovenskú televíziu. Počas celého dňa sa termín posúval, rušil a opäť posúval. Až tesne pred uzávierkou nás prijal. Vtedy bol ešte federalista. V iných rozhovoroch opakoval, že Čechov do federácie „dokopeme“. Prišiel, a s ním jeho pravá ruka – Anna Nagyová.

Usadili sme sa,  sekretárka Anna Nagyová sa pozrela do kamery, podišla k Vladimírovi Mečiarovi a začala mu s veľkou silou vyrovnávať golier na košeli. „Aby ste boli ako ten Klaus!“, povedala a spokojne si sadla. S kameramanom Julom Rybanským sme sa na seba usmiali a brali sme to ako príjemné odľahčenie situácie. Pointu som pochopil až neskôr.

Odcitoval som Le Monde a spýtal som sa: „Prečo nechceme samostatnosť?“. Presvedčivejšiu obhajobu federácie som od nikoho nepočul. Neviem, čo z toho myslel naozaj, ale vedel, že toto chcú ľudia 24. júna 1992 počuť. Že všetko bude v poriadku, že bude dobre. Rozprával dlho, nedal sa zastaviť, tak som na drzovku kývol Julovi a povedal: „Stačí, vypni to“.

Koniec federácie

Už o dva  mesiace 26. augusta 1992 bolo všetko inak. Vladimír Mečiar sa stretol s Václavom Klausom medzi štyrmi očami v brnianskej vile Tugendhat. Malo to byť len jedno z ďalších stretnutí slovenských a českých politických reprezentácií od roku 1990, kde sa riešilo všetko možné – názov štátu, kompetencie pre národné vlády a parlamenty, obrana, zahraničná politika. Zväčša bez reálneho výsledku. Teraz ale stovky novinárov z Čiech, Slovenska a aj z väčšiny krajín Európy cítili, že sa stane niečo výnimočné. Lebo niečo sa už stať muselo.

Mečiar a ani Klaus nie sú kolektívnymi hráčmi. Svojich spolupracovníkov nechali tak a išli si sadnúť pod stromy. Na základe toho, čo nasledovalo predpokladám, že Václav Klaus vysvetlil Vladimírovi Mečiarovi reálnu situáciu. Dlho sa neudialo a ešte dlho po tom sa neudeje to, čo sa malo stať práve vtedy. Privatizácia. Prečo si to komplikovať? A už bol Mečiar „ako ten Klaus“. Nechcel „TO“ komplikovať.

Mýty o ústave

Jedným z mýtov o tom, že sa Slovenská republika pripravovala na samostatnosť skôr je aj, že text Ústavy SR vznikal už od roku 1991, keď „Plankova komisia“ (Karol Plank, významný slovenský právnik) odovzdala svoju verziu vtedajšiemu Predsedníctvu Slovenskej národnej rady. Ale text rešpektoval vtedajšie štátoprávne usporiadanie. A vychádzal z ústavného zákona o československej federácii, ktorý v roku 1968 prijalo Národné zhromaždenie. Tento zákon predpokladal prijatie dvoch národných ústav, len od roku 1968 do roku 1989 sa o to nik nepokúsil. (V rokoch 1991 – 92 vznikali aj ďalšie stranícke texty, ale tie sa nedali brať vážne vtedy a ani dnes). Druhým argumentom je, že 17. júla 1992 prijala Slovenská národná rada Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Ale to bol len ťah, z dnešného pohľadu, politického marketingu. To, že sa vzápätí vzdal funkcie federálneho prezidenta Václav Havel bolo tiež viac gestom dramatika, ako politika.

Ďalšou legendou je, že keď sa 1. septembra 1992 dostal návrh ústavy na rokovanie parlamentu mal autohaváriu pre slovensko  dôležitý politik Alexander Dubček. Federalista. Niektorí poslanci prišli s tým, že jeho smrť by mohla spomaliť osamostatnenie. Ale Alexander Dubček už bol viac legendou, ako politikom s reálnym vplyvom na čokoľvek. Vzápätí poslanec SNS Vladimír Miškovský navrhol hlasovať ešte v ten deň a dodnes nevídanou formou. Každý poslanec sa musel postaviť a v priamom prenose STV povedať, či je za, proti, zdržal sa. Presne 114 poslancov bolo za. Poslanci KDH, ktorí presadzovali, bez nároku na úspech, vlastnú verziu ústavy povedali vetu: „Hlasujem proti tomuto návrhu Ústavy Slovenskej republiky“. Poslanci strán zastupujúcich maďarskú menšinu buď opustili rokovaciu miestnosť, alebo sa zdržali. Mimochodom, budúci dvojnásobný premiér Mikuláš Dzurinda, vtedy ešte člen KDH – mal v ten deň absenciu. Ale určite nie absenciu politického citu.

A aj po štvrťstoročí máme…

…rezervy. Podľa článku 4 Slovenská republika „efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov a nasledujúcich generácií“.  Naozaj? Pozrite si snímky našich lesov cez Google dnes a pred desiatimi rokmi.

V článku 5 sa hovorí, že nikomu nie je možné odňať občianstvo proti jeho vôli. Naozaj? Prax voči menšinám (národnostným, zdravotne znevýhodneným, sexuálnym) ukazuje, že nie sme si, ako v článku 12, „rovní v dôstojnosti i právach“. Len včera (30. augusta 2017) chcel náš pán premiér prinútiť učiteľov, aby sa podpisom akéhosi memoranda vzdali svojho ústavného práva na štrajk – článok 37.

Podľa článku 55 „Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž“ – domáci podnikatelia, na rozdiel od zahraničných, nemajú daňové „stimuly“ a slovenských potravín je v obchodoch, ústava – neústava, v porovnaní so zahraničím, žalostne málo.

Mečiar ako ten Klaus

Dnešní čerství absolventi vysokých škôl sa v čase prijímania Ústavy SR práve narodili. Väčšina z nich si ju „prečítala“ tak na stránke referaty.sk. (vždy ma pobaví jej príbeh, založil ju Michal Meško, dnešný spolumajiteľ Martinusu, ktorý teda najskôr ľudí odnaučil čítať a teraz ich to učí – a ešte na tom dokázal aj 2-krát zarobiť. Progresívne Slovensko…) Mečiar sa na Klausa nikdy nepodobal. Z federalistu sa stal budovateľ „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“. V preklade pre skôr narodených, dával banky, fabriky, všetko čo sa dať dalo – svojim. A tí to, až na niekoľko výnimiek, buď dostali do krachu, alebo predali. Vladimír Mečiar a jeho blízki sa ale nemajú zle. Jediné, čo mu chýba, je uznanie titulu „otec národa“, „štátnosti“… A aj to, že už nikomu nechýba.

Václav Klaus, vzdelaný elegán, ekonomický reformátor, neskôr dvojnásobný český prezident, je dnes antieurópanom. Prvý z nich pretavil svoje vnútorné sklamanie do osamelosti, druhý do nasratosti. Poslednú dôležitú vec si povedali v Brne v roku 1992.

A podľa toho si tu žijeme.

Hlavná foto TASR-Peter Brenkus: Poslanci Jozef Prokeš ,Vladimír Bajan a Milan Ftáčnik (sprava) prinášajú Ústavu, 
štátny znak, pečať a vlajku SR v Rytierskej sieni Bratislavského hradu 3. septembra 1992
počas slávnostného aktu podpísania Ústavy Slovenskej republiky.