Čo majú spoločné inžinier Sulík a kapitán Danko?

Prvá prišla s ideou riešenia koncesionárskych poplatkov strana Sloboda a Solidarita pri svojom vstupe na politickú scénu. V roku 2009 mala v agende rovnú daň na úrovni 17% a zrušenie koncesionárskych poplatkov. (Nepodarilo sa ani jedno, čo už.) To by bolo pre vtedy SRo a STV zničujúce. Nie finančne, štát by doplatil, ide o to, za “akú cenu”. Tí, ktorí zažili rôzne turbulencie vo verejnoprávnom priestore vedia, že cena sa volá “poslušnosť”. Vznešene vyváženosť. Večne tá skloňovaná vyváženosť, synonymum zbabelosti.

Z celkových príjmov RTVS v roku 2018 (129, 5 milióna eur) sú predpokladané príjmy z koncesií 78, 8 milióna. Súčasťou sumy sú aj zisky z dlhov z minulých období. Zmluva so štátom by mala znamenať prínos 26 miliónov eur. Prebytok rozpočtu – 800 000 eur. To všetko v roku olympijských hier a majstrovstiev sveta vo futbale. Napríklad. Na jednej strane je úžasné, že “obrátenú pyramídu” vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku, žiaľ stav mnohých technológií a ďalších budov tiež zodpovedá tomuto označeniu. Ale s pejoratívnym nádychom. Nečudo. Výška poplatkov sa nemenila 13 rokov.

Z čísel je zrejmé, že rušenie koncesií by malo na štátny rozpočet minimálny vplyv. A malo by to devastačné účinky na verejnoprávne médiá. Ale, povedzme si to úprimne, aj na celý trh elektronických médií. Verejnoprávne médiá majú zo zákona obmedzenia, pokiaľ ide o podiel reklamy vo vysielaní a jediné programy, ktoré môžu prerušiť reklamou, sú športové prenosy. Pri zrušení koncesionárskych poplatkov si je veľmi ťažké predstaviť, prečo by sme mali RTVS obmedzovať. Prví budú protestovať súkromní vysielatelia – a to je veľká ekonomická sila s dosahom na milióny poslucháčov a divákov. V politickom preklade – voličov.

Aha. Koľko voliči, lebo im je tento signál určený, ušetria. 4, 64 eura x 12. 55, 68 eur ročne. Dva nie veľmi veľké týždenné nákupy potravín pre stredne veľkú rodinu.

Slovenskí politici ale nie sú v boji proti verejnoprávnym médiám osamotení. Už desaťtisíce ľudí v Českej republike podpísali petíciu za zachovanie verejnoprávnych médií – Miloš Zeman, Andrej Babiš a ďalší nepatria k ich priaznivcom. Predseda strany FPÖ a podpredseda rakúskej vlády Heinz -Christian Strache v nedávnej predvolebnej kampani kritizoval ORF a avizoval, že rakúsku verejnoprávnu televíziu čakajú zásadné zmeny. Personálne a aj tie spojené s financovaním.

Na druhej strane, vydavateľské domy na Slovensku sa pokúšajú konkurovať elektronickým médiám. Začínajú mať svoje televízne relácie, ponúkajú podcasty (čítané sumáre dňa, najlepšie príspevky a pod.) Nik ich nedotuje. Dokedy budú na strane verejnoprávnych médií.

Pozrime sa preto do Švajčiarska, Nemecka, Rakúska a Francúzska, ktoré sú pre nás veľkými laboratóriami toho, čo nás čaká.

Je súmrak verejnoprávnych médií európsky problém?

4. marca bolo vo Švajčiarsku referendum. Občania mali rozhodnúť, či a kedy budú verejnoprávna televízia a rozhlas (SRG) zrušené. Referendum si vynútila takzvaná No – Billag – iniciatíva. S požiadavkou, aby sa zrušili koncesionárske poplatky za verejnoprávny rozhlas a televíziu (451 frankov ročne).

Ak by Švajčiari požiadavku referenda odobrili, 1. januára 2019 by sa z kanálov verejnoprávnej televízie stratil aj monoskop SRG (Schweizerische Radio – und Fernsehen Gesellschafft). Poslucháči a diváci SRG by sa museli vzdať väčšiny vzdelávacích a kultúrnych programov. I relácií posilňujúcich slobodnú mienkotvorbu. S dôrazom na spravodajstvo.

Iniciátori referenda neuspeli. Švajčiari si predbežne verejnoprávnu SRG ubránili. Napriek tomu, že v ostatných rokoch bola SRG terčom viac či menej oprávnenej kritiky. Rovnako ako jej sestry v Rakúsku, Nemecku, Dánsku či Francúzsku.

Jedni vyčítajú SRG plytkosť, druhí provinciálnosť, tretí nudu. Jedni si žiadajú viac ľudovej hudby, iných poburujú premúdrelé, moderované diskusie. Pribúda aj takých, čo sa bez SRG programov zaobídu.

Znalci médií však tvrdia: nespokojnosť publika voči verejnoprávnym médiám určite nespôsobuje ich horšia kvalita, ale najmä: významné zmeny mediálnej scény. Aj zmeny v zákulisí politickej arény. A skryté záujmy (jednotlivcov i skupín) za čoraz falošnejšími maskami politických strán. Tých tradičných i tých sformovaných na objednávku.

Kto z koho?

V ostatnom období sa vyostril konflikt medzi elektronickými a printovými médiami. Nástup internetu túto idylu spolunažívania zničil. Boj o pozornosť, sledovanosť (a teda o ceny inzercie) je teraz online.

SGR má dnes možno najväčšiu online redakciu vo Švajčiarsku, čo vydavateľov papierových periodík neobyčajne škrie. Náklady novín klesajú, zisky z reklamy sa znižujú. Inzerenti sú neverní, promiskuitní. Už dávno pochopili, že reklama v elektronických médiách je efektívnejšia. Prestávajú noviny čítať. Na papieri i na internete. Preto ich subvencovaná konkurencia poburuje. Zvlášť, keď na vlastnej koži pocítili účinnosť gigantickej marketingovej firmy, ktorú SRG založila aj pomocou štátu. Bez tejto firmy by proti reklamnému monopolu Googlu a Facebooku nemala šancu.

Vydavatelia novín, pravicových, ľavicových i nezávislých sa preto spojili a požadujú zrušenie všetkých verejnoprávnych médií. Okľukou: ak by bolo referendum, ktoré vyvolali úspešné, SRG by prišla na koncesionárskych poplatkoch o 1,2 miliardy frankov (plus 400 miliónov z reklamy).

Bez týchto príjmov by SRG nedokázala širokú ponuku programov financovať. Občania sa rozhodli SRG podržať. Proti referendu agitovali nielen najvýznamnejšie zväzy priemyselníkov, ale aj odbory a väčšina politikov v parlamente, v kantónoch a sídlach. SRG podporilo aj 5000 najznámejších umelcov. S argumentmi: SRG je nositeľkou verejného záujmu. Zrušenie SRG by posilnilo pozície neoliberálov.

Najvplyvnejším iniciátorom referenda bol „švajčiarsky Mečiar“ Christoph Blocher. Významný predstaviteľ Švajčiarskej ľudovej strany. Vydavateľ niekoľkých denníkov a týždenníkov, ktoré číta bezmála milión čitateľov. Svojich priaznivcov pravidelne masíruje pomocou svojho youtube kanálu – Teleblocher. Povráva sa, že by chcel založiť vlastnú telku. Tá by sa v konkurencii so SRG iba ťažko presadila. Blocher je však majster kontrafalšov. Tvrdí, že vlastnú telku nepotrebuje. Jeho médiá však (aj finančne) podporili iniciatívu na vyhlásenie referenda.

Demokracia bez verejných médií?

Pod paľbu strán sa dostali aj ZDF a ARD, dve najvplyvnejšie televízie v Nemecku. Vydavatelia novín i voliči kryptofašistickej AfD (Alternative fuer Deutschland) ich nepovažujú za verejnoprávne, ale „štátne televízie“. Rovnako v Dánsku: tamojšia DR je pritom vari najkvalitnejším verejnoprávnym médiom v Európe. Nikde nedokážu za tak málo peňazí vyrábať také úspešné televízne seriály. Aj francúzsky prezident Macron by si želal inú verejnoprávnu televíziu. Kvalitnejšiu. Má obavy, že konkurencia so súkromnými televíziami, verejnoprávnej telke škodí. Pretože je nútená ich napodobňovať.

Brániť sa musí aj rakúska ORF. Mixer, kde sa podľa vicekancelára Strecheho „menia klamstvá na správy.“

Liberál a kryptofašista Strache sa na rozličný spôsob pokúša dôveryhodnosť ORF zničiť. Najmä preto, že ju nedokáže ovládnuť. Bojuje za zrušenie koncesionárskych poplatkov (320 Euro ročne). Tie kryjú dve tretiny rozpočtu ORF – zhruba 600 miliónov eur. Ďalších 200 miliónov plynie z reklamy.

Stracheho liberáli ostrakizujú všetkých, čo bojujú proti snahám politicky ovládnuť ORF. Najobľúbenejšími nepriateľmi sú novinári. Najmä tí, čo čoraz rafinovanejšie dezinformácie Stracheho médií dešifrujú. ORF si však svoje postavenie na trhu inzercií udržiava. Aj oproti zjednotenému papierovému bulváru.

Zrušenie ORF by malo katastrofálny dopad na rakúsku demokraciu. Scénu by ovládli dve súkromné televízie: ATV a Plus 4. Obe patria do nemeckej skupiny ProSiebenSat.1. ORF by proti nim, v Rakúsku, kde sa tiež hovorí po nemecky, nemala nijakú šancu. Najmä preto, že nemecký trh je desaťkrát väčší.

Znárodnenie, alebo privatizácia verejného priestoru?

Švajčiarsku verejnoprávnu telku zachránila neslýchaná vlna solidarity. Spolu s SRG by zanikli nielen švajčiarska televízia a rozhlas, ale aj kinematografia a hudba. Zaniklo by 15 000 pracovných miest.

V krajinách, kde občania nedokázali verejnoprávnu televíziu a rozhlas ubrániť (v Poľsku a v Maďarsku) masírujú mozgy a verejnú mienku štátne médiá. Právny štát sa v oboch krajinách eroduje.

Chceme aj my, na Slovensku, mať „štátny rozhlas a televíziu“? V parlamente sedia ľudia, ktorých Orbán a Kaczyński aj v tomto smere inšpirujú. Podaktorí sú presvedčení, že zoštátnenie, poťažne privatizácia RTVS je už na polceste. Čoraz hlasnejšie sa diskutuje o zrušení koncesionárskych poplatkov. S dvomi možnými výstupmi: televíziu ovládne partokracia a jej propagandisti, alebo jedna či dve finančné skupiny.

Alebo sú štátne lepšie?

Existujú však aj názory, ktoré do istej miery v prospech štátnych médií koledujú. Čoraz viac štátov totiž, v zhode s neoliberálnym scenárom guľatého sveta, z roka na rok chradne. Nedokáže chrániť verejný majetok, verejné služby, verejný priestor. Oproti skupinovým záujmom veľkých korporácií, vlastniacich čoraz viac médií. Oproti rafinovanej subverzii deziformačných uzlov v sociálnych sieťach. V službách mafií a platených trollov.

Postpravdivé väčšiny už úspešne nahradili bulvár. Ponárame sa do brutálnej blogosféry, kde verejnú mienku už dnes ovládajú fake news a nefiltrované informácie. Demokratický štát by však občania mali brániť. Ako kľúčovú súčasť verejného priestoru. Aspoň dovtedy, kým nenastane obrat. A ten je (možno) bližšie, ako by sme si mysleli. Pretože toho, čo sa nedá sprivatizovať a speňažiť, je vo svete prehriatej globalizácie čoraz menej. Takže: vymoženosti demokratického štátu by spolu s demokratickými sociálnymi sieťami mali (a mohli) brániť aj verejnoprávne médiá.