Boli udalosti v Rusku 1917 revolúciou? Je to už sto rokov!
Októbrová revolúcia v Rusku v roku 1917 vstúpila do dejín, ako ľavicový prevrat. V skutočnosti bola výsledkom zložitého a dlhého procesu, začiatky ktorého siahajú do roku 1861. Vtedy cár Alexander II. zrušil nevoľníctvo. A prispeli k tomu aj udalosti v roku 1905, vznik konštitučnej monarchie, parlamentu a mestskej samosprávy. Do I. prvej svetovej vojny Rusko vstúpilo ako jeden z najrýchlejšie napredujúcich štátov sveta, ktorý na rozdiel od iných bojujúcich štátov, nemal problémy so zásobovaním obyvateľstva. Naopak, patril medzí najväčších vývozcov potravín vo svete. A bol to jediný štát, v ktorom mala socialistická revolúcia úspech.
Zoznam príčin Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ktoré zaviedli Rusko do prepadliska dejín sa v podstate nelíšil od bied, ktoré trápili všetky bojujúce strany v prvej svetovej vojne. Na začiatku roku 1917 v Petrohrade (Sankt-Peterburg bol premenovaný na začiatku vojny) boli nepokoje v súvislosti s výpadkami dodávok potravín. Ale situácia bola oveľa lepšia, ako napríklad hlad, ktorý pocítilo nemecké obyvateľstvo v zime 1916 – 1917. Okrem toho, v ostatných častiach Ruska vrátane Moskvy, o hlade ani nechyrovali.
Nielen v Rusku opozícia želala vlastnej vláde porážku vo vojne. Vo Francúzsku to robil Georges Clemenceau. Anglicko zasa riešilo problémy s dodávkami streliva a výzbroje – v oboch prípadoch to viedlo k výmene ministrov obrany.
Problémy boli podobné, ale viedli k iným výsledkom. V Nemecku moc prakticky prešla do rúk vojakov vedenými maršalom Hindenburgom. V Anglicku sa na čelo krajiny dostal Lloyd George, ktorému sa podarilo vyriešiť krízu v dodávkach streliva a výzbroje, vo Francúzsku prezident Poincaré, aj keď nechtiac, menuje „tigra“ Clemenceaua predsedom vlády. Do vedenia krajín sa dostavajú najpopulárnejšie a zároveň schopné osobností.
V Rusku je všetko inak
Ale v Rusku cár Mikuláš II., veľmi slušný a rodinne založený človek , ale absolútne neschopný vládca – postupoval úplne opačne. Vo vedení vlády sa striedali jeden neschopný premiér za druhým. To isté na kľúčových ministerstvách – obrany a vnútra.
V roku 1915 cár odvoláva vrchného veliteľa ruskej armády, svojho strýka, veľkoknieža Nikolaja Nikolajeviča, aby sa sám postavil na jej čelo. Súčasne odchádza z Petrohradu a cestuje na front. Cár opustil centrum moci bojujúcej krajiny a tým stratil kontrolu nad dianím v hlavnom meste. Tak sa začínal osudový rok 1917.
Prese 22.februára (podľa gregoriánskeho kalendára 7. marca – uvádzané aj ďalej v zátvorkách) cár Mikuláš II., po krátkej návšteve svojej rodiny v Cárskom Sele pri Petrohrade, cestuje vlakom do Mogiľova (500 km na juhozápad od Moskvy na území súčasného Bieloruska), kde bol štáb Vrchného veliteľa. Už na druhý deň sa v Petrohrade začínajú nepokoje.
Najprv vystúpili ženy s požiadavkami zlepšiť zásobovanie potravinami a vrátiť mužov z frontu a 24. februára (9.marca) sa začal všeobecný štrajk, na ktorom sa zúčastnilo 200 tisíc robotníkov. Ani polícia, ani vojsko už neboli schopné zastaviť nepokoje, navyše niektoré vojenské jednotky sa pripojili k protestujúcim.
O ďalšie dva dni 26 . februára (11. marca) predseda Štátnej dumy Michail Rodzjanko posiela cárovi telegram: „V hlavnom meste vládne anarchia. Vláda je paralyzovaná“. Mikuláš reaguje tým, že ešte v tú istú noc rozpúšťa Štátnu dumu, ktorá formálne existovala do 6. októbra 1917 (19. októbra), ale ani raz nezasadá.
Iniciatívni poslanci
Poslanci Štátnej dumy 27. februára (12. marca) reagujú vytvorením Dočasného výboru, ktorý preberá moc v ríši na seba. Súčasne boľševici a socialisti vytvárajú Petrohradskú radu (Petrosovet) robotníckych a vojenských poslancov, ktorý si nárokuje moc nielen v hlavnom meste, ale v celom Rusku. Týmito krokmi boli položene začiatky budúcej konfrontácie dvoch centier moci v Rusku. Večer v ten istý deň cár posiela 40 tisíc vojakov, ktorí by mali obnoviť poriadok v Petrohrad.
Nedostanú sa však do hlavného mesta, pretože železničiari sa stotožnili s novou mocou a plnia len jej rozkazy. Cár sa rozhodol vycestovať do Petrohradu nad ránom 28. februára (13.marca), ale bolo už neskoro. V hlavnom meste nezostalo vojenskej sily, ktorá by neprešla na stranu Dočasného výboru.
Už 1. marca (14. marca) cársky vlak zastavuje v stanici s príznačným názvom Dno. Práve tu o deň neskôr Mikuláš II. bez podpory veliteľov frontov, vrátané vlastného strýka Nikolaja Nikolajeviča (bol veliteľom Kaukazského frontu), podpisuje vlastnú abdikáciu. V ten deň vzniká Dočasná vláda (Vremennoje praviteľstvo) zo zástupcov frakcií Štátnej dumy. Prvým nariadením novej vlády bol rozkaz o oslobodení všetkých politických väzňov, medzi ktorými bol aj budúci kat ruského národa Josif Vissarionovič Stalin (Džugašvili).
Večer toho istého dňa nasleduje formálne prevzatie moci, cár odovzdáva abdikáciu do rúk zástupcov Štátnej dumy Alexandra Gučkova a Vasilia Šuľgina. Z cisára obrovskej ríše sa stal obyčajný občan – štyridsaťsedem ročný Nikolaj Alexandrovič Romanov. Prvá etapa revolúcie sa skončila. Vtedy sa začal spočítavať aj prvé obete revolúcie. Dovtedy ich bolo podľa rôznych zdrojov niečo vyše tisíc. Nasledovať mali milióny – vrátane cára a celej jeho rodiny.
(Pokračovanie na budúce.)
Top comments