Ako Fico, Kaliňák a spol. zaviedli pravidlá hry pre zbabelcov

Každá ľudská činnosť má nejaký cieľ, počnúc základnými materiálnymi, až po taký dobrý pocit z vlastného mentálneho rozvoja. Ak má niečo dobre fungovať, prinášať výsledky i radosť z ich dosiahnutia, musia fungovať pravidlá rozumu. Je udivujúce, že pri politike ovplyvňujúcej reálne naše životy dobre nastavené pravidlá nepoužívame, zatiaľ čo pri športe áno.

V hokeji či inom tímovom športe je to tak, že pokiaľ dodržujete pravidlá hry a dokážete byť vyrovnaným súperom, či dokonca dávať viac gólov, ako súper, získate slávu, popularitu i peniaze. Hodnotia sa jednotlivý hráči, kluby a dokonca aj páni rozhodcovia.

Predstavme si teraz situáciu, kedy by v tomto športe platili pravidlá, ktoré bežne akceptujeme v politike. Faulovať by sa mohlo akokoľvek. Uplácať rozhodcov? Samozrejme. Dať gól rukou? Po odpískaní? Manipulovať s výsledkami? Jasné, prečo nie!

výsledky by určite dosahovali tí najvychytralejší, najbezohľadnejší hráči. Otázka je, či by takáto hra niekoho bavila. Či by niekto takýchto hráčov obdivoval a uctieval? Asi nie. Veď tešiť sa dokážeme iba z tých, ktorí sú naozaj dobrí, najlepší.

Prečo špičkové tímy vyhrávajú?

• majú jasne stanovený cieľ, jeho dosiahnutie znamená výhody nie len pre hráčov, ktorí dali góly, ale pre celý klub
• porušenie pravidiel sa trestá a trest jedného znevýhodní pri hre všetkých
• vedia, že hrať tímovo znemená vyššiu šancu na úspech – otestovali si to
• spolupráca je špeciálne odmeňovaná – boduje sa aj asistencia, prihrávka na gól
• k dobrej hre patria aj dobrí rozhodcovia (ako by hra vyzerala, keby hru riadilo iba publikum?)

Psychologický moment ovplyvňujúci motiváciu hráčov zlepšovať sa je práve rovnosť pravidiel. Práve pri pravidlách rovnako platných pre všetkých môžu nechať vyniknúť svoje individuálne schopnosti. Bez tejto základnej čiary pre porovnávanie bez hra a súťaženie nemohlo fungovať. Na to sme predsa prišli už pred tisícmi rokov.

Politický hráči typu Mečiar, Slota,  Fico, Kaliňák (asi takmer všetci) si vytvárajú vlastné pravidlá hry, lebo to ide. Výsledky i pravidlá majú pod svojou kontrolou a s vyplácaním odmien tiež nie je problém. Ale pozor! Neuvedomujú si, že zároveň hovoria:

“Neveríme vo všeobecne platné pravidlá. Bojíme sa, že by sme pri nich nepatrili medzi TOP hráčov. Radšej si zavedieme svoje, kde máme výhru istú …”

Sú to pravidlá pre zbabelcov. Aké pravidlá, takí hráči. Navyše toto nectenie pravidiel demotivuje úplne všetkých, hráčov i divákov – celý národ.

Teória hier – sme egoisti

Teória hier je vedná disciplína a efektívne sa využíva pri technológiách budúcnosti, akou je umelá inteligencia. Jeden z testov simuloval formou počítačovej hry situáciu nedostatku zdrojov o ktoré treba – ako inak – bojovať:

Umelá inteligencia hrala za hráčov ktorí súťažili v zhromažďovaní čo najväčšieho počtu virtuálnych jabĺk. Ako náhle počet dostupných jabĺk klesol na nízku úroveň, hráči začali používať „vysoko agresívnu“ taktiku, pričom používali laserové lúče na „zničenie“ protihráča. Taktika zahŕňala aj možnosť kradnutia súperových jabĺk. Aj keď vedci nechali zbehnúť hru niekoľko tisíc krát, stále vyhrával egoizmus. Že by to bolo tým, že programátori sú tiež (vraj) ľudia? Všetko sa zmenilo až v memente, keď do kódu hry vstúpila zmena a hráči začali byť odmeňovaní nie len za skóre, ale aj za spoluprácu. Ponaučenie? Egoizmus je samospúšťací, spoluprácu treba programovať. Viac o tomto teste: Umelá inteligencia – výskum testoval, či sa budú stroje správať ako my

Sumárne povedané, sme schopní spolupracovať iba v prípadoch, keď z toho pre nás plynú výhody. Inak sme obyčajní egoisti.

Myslím si (určite nie som jediný), že v našich zemepisných šírkach je hlavným dôvodom vstupu do politiky snaha rýchlo sa obohatiť. Zdá sa teda, že otázka prečo politici myslia hlavne na seba, keď majú “hrať” za nás všetkých, súvisí viac s pravidlami hry, ako sme si mysleli.

V politickom riadení štátu nie je úplne jasne deklarované, čo znamená “skórovať”. Sledovanie výsledkov je navyše veľmi komplikované. “Nefér hra” by sa mala trestať ale netrestá. Nie sú určení kvalifikovaní rozhodcovia. Chýba pozitívna motivácia ako systémový prvok.

Získa politik viac:

• ak dá “gól”
• ak dokáže spolupracovať za účelom dosiahnutia spoločných (nie súkromných cieľov)
• záleží mu na tom, aby “svojou hrou” očaril čo najširšie obecenstvo?
• zaleží mu vôbec na tom, aby v jeho “klube” raz mohol hrať aj jeho syn alebo dcéra? (dlhodobá vízia, plánovanie)

Ak nie sú jasne stanovené ciele a prehľadný systém kontroly ich plnenia, ak nie je možné efektívne označovať porušovanie pravidiel a vyvodzovať dôsledky, ak sa kľúčoví hráči nestotožňujú s cieľmi hry a ani so všeobecne platnými pravidlami, potom môžeme iba naivne dúfať, že politici raz budú “charakterní”.