Arpád SOLTÉSZ: Zlo nemôže definitívne zvíťaziť

Deväťdesiate roky minulého storočia boli na Slovensku skutočne veľmi divoké. Kedy ste dostali prvú tvrdú ranu v rámci vašej profesie? 

Bolo to v roku 1998, pred voľbami. Myslel som si, že pátram po obyčajnom „tuneli“. Istá sprivatizovaná firma v Prešove bola vraj v krachu, majetok mala založený v dvoch bankách, a že z nej potajme v noci vyvážajú stroje, ktoré predali do Maďarska. V noci som pred ňou čakal s fotografom, ale neudialo sa nič. V ten istý deň, večer počas rodinnej oslavy v reštaurácii pri mojom byte, som dostal profesionálnu bitku. Mal som nejaké to zlomené rebro a úplne rozbitú tvár. Až potom som sa vlastne dozvedel, že firma, do ktorej som pchal nos, patrila SIS, ktorá cez ňu vyplácala miestnych mafiánov za špinavú robotu.

V tých časoch utekali a skrývali sa predovšetkým zločinci (niektorí ani nie). Kto poskytoval bezpečnosť vám? Veď aj vy ste predsa boli v ohrození.

Nemyslím si, že by som bol niekedy v reálnom ohrození života. Vražda novinára by napáchala viac škody ako osohu. Veľa káuz som riešil v spolupráci s policajtmi, pred ktorými mali strach aj inak suroví a obávaní gangstri. Niektorí z nich trochu pripomínali románové postavy. Už len to, že nás videli spolu na verejnosti, predstavovalo veľkú mieru ochrany. Ukrývali ma len raz, aj to len na pár dní, kým nevyšla reportáž, pre ktorú na mňa vyvíjali nátlak. Po jej uverejnení už nemalo zmysel, aby na mňa niekto útočil.

Ako dozrel nápad na napísanie románu zo žurnalistickej praxe?

Napísať román som neplánoval nikdy. Občas som ale priateľov zabával starými novinárskymi historkami, ktoré sa nikdy nedali napísať. Buď preto, lebo nebolo dosť dôkazov, ktoré by obstáli aj pred súdom, alebo preto, lebo by ich uverejnenie viac ublížilo obetiam ako zločincom. Jedným z týchto priateľov bol Miro Moško z Ikaru, ktorý ma presvedčil, aby som sa týmito príbehmi aspoň inšpiroval a napísal román, ktorý by zachytil tú dobu. Bez Mira by žiadna kniha nebola.

Ako syn triednej nepriateľky a emigranta ste to nemali ľahké ani v detstve a mladosti. Malo to vplyv na to, že ste si vybrali investigatívnu žurnalistiku? 

Svojho otca som nepoznal, v auguste 1968 ho postrelili, keď fotil ruskú inváziu a emigroval štyri mesiace pred mojím narodením. Po ňom som asi zdedil dobrodružné sklony. Mama zasa mala veľmi silný zmysel pre česť a spravodlivosť. Vychovávala ma k tomu, aby som krajinu opustil, pretože neverila, že by raz mohol režim padnúť, ale ona sama zostávala a kládla pasívny odpor. Nebojovala, len zostávala neochvejne čestná a nikdy nezradila veci, v ktoré verila. Naučila ma nezmieriť sa s vecami, ktoré nepovažujem za správne, nevydávať sa cestou menšieho odporu, ak je nemorálna a nikdy neuhýbať zlu.

Po skončení strednej školy ste emigrovali aj vy. Kedy presne? Čo ste tam robili, čím ste sa živili?

Ako typický zle informovaný občan som v auguste 1989 emigroval do Nemecka. Dokonca ešte eštebáci stihli mame chodiť búchať na dvere, že keď sa vrátim, budú to brať len ako mladícku nerozvážnosť. Potom režim padol a ja som sa v roku 1990 vrátil. Konečne som mohol študovať. Chcel som byť pri tom, keď sa krajina vráti do civilizovanej Európy. A potom prišiel Mečiar.

Proti sebe ste vždy mali – políciu, justíciu a tajnú službu. Aké je vaše momentálne skóre? A prečo ste stále zotrvali, keď je väčšine ľudí jasné, že tieto súboje nie je možné vyhrať?

Aktívne už nebojujem, dnes sedím v redakcii a mudrujem o politike ako komentátor. Investigatívnu žurnalistiku nechávam na mladších kolegov, ktorí sú v každom ohľade o celé triedy lepší, ako som býval ja. Mali sme tu výpadok celých novinárskych generácií, za boľševika tu žiadna investigatívna nebola. Nikto ani nevedel, že také niečo existuje. V mojej generácii sme ju robili na kolene, učili sme sa za plnej prevádzky metódou pokus – omyl. Robili sme príšerné remeslo, ktoré by dnes cez žiadneho editora neprešlo. Šlo nám o vec, hľadali sme pravdu, ale naše postupy boli prinajmenšom kovbojské. Skóre sa zrátať nedá. Je to ako pouličná bitka – niečo dostanete, niečo rozdáte. S tým rozdielom, že vojna so zlom sa nedá definitívne vyhrať, dá sa len bojovať. Lenže ani zlo nemôže definitívne zvíťaziť, kým mu aspoň jediný človek aktívne kladie odpor.

Pred reportérmi – novinármi vášho typu zvyknú mať napriek svojej nedotknuteľnosti rešpekt aj tí, proti ktorým bojujete. Mali ho konkrétne aj pred vami?

Na to naozaj nedokážem celkom kompetentne odpovedať. Myslím si však, že toto je skôr iba romantizujúci mýtus. Ak dodržiavate pravidlá a hráte fér, určite to nejaká skupina ľudí ocení, dokonca aj keď je na opačnej strane barikády. Ale ak o niekom uverejníte nepríjemnú pravdu, bude vás skôr nenávidieť, nie rešpektovať. Bude túžiť po pomste. Každý si dokáže sám pred sebou ospravedlniť prakticky akékoľvek skutok, inak by ho nevykonal. Nikto si predsa sám o sebe nemyslí, že je zlý. Zlí sú vždy tí druhí, ktorí nám ublížili. A kto by si už vážil zlých ľudí, ktorí mu ublížili?

Ak je už doba premlčaná, pokúšali sa vás okrem zastrašovania a ohrozovania života aj skorumpovať?

Nikdy. Ľudia prosto majú nejakú povesť. Niektorí ju máme takú, že nám dávajú rovno po papuli a ponuky úplatkov teda vynechávajú.