Očami a perom Rasťa Piška: Päť dní v Sarajeve

Cestovateľské zážitky z rôznych miest zemegule sa lepšie čítajú, ak sú okorenené jedinečným humorom alebo originálnym pozorovateľským talentom. Známy autor, zabávač a inštalatér Rasťo Piško ovláda oboje. V novom seriáli na svk.press s názvom „Očami a perom Rasťa Piška“ predstaví zážitky z niekoľkých zaujímavých miest a krajín. V prvej časti je to niekoľko postrehov z poslednej cesty z Bosny a Sarajeva.

Prvé stretnutie s mestom alebo krajinou je ako prvé stretnutie s človekom. Skrátka, musíte si padnúť do oka. V prípade hlavného mesta Bosny a Hercegoviny som mal pocit, že som sa ocitol kdesi kde som už bol. Možno je to vencom hôr, ktoré obkľučujú bosniansku metropolu a ktoré mi pripomínali môj rodný Martin. Inak je Sarajevo celkom iné.

Po troch dňoch pobytu už návštevník dokáže odhadnúť silné i slabšie stránky mesta v ktorom sa nachádza. Sarajevo má vari najlepšiu kuchyňu a reštaurácie na Balkáne a najhoršie električky v Európe. Tieto dva fakty si človek nemôže nevšimnúť a paradoxne akoby určovali charakter Bosniakov a ich hlavného mesta.

Na jednej strane sa tu demonštruje to najlepšie z bohatej národnej kultúry, na strane druhej turista cíti, že krajina sa nachádza na chvoste európskych záujmov. V prípade zlých a pomalých električiek je to trochu čudné, lebo ako mi prezradil môj bosniansky priateľ Senad, Sarajevo bolo prvým mestom v Rakúsko-Uhorsku, kde zaviedli tento druh mestskej dopravy.

„My sme mali vždy všetky novinky ako prví,“ smial sa Senad. „Aby ich u nás vyskúšali a keď sa ujmú, potom ich zaviedli Nav celej ríši.“

Na periférii

Veru tak. Bosna a Sarajevo bolo celé veky perifériou. Osmanskej aj habsburskej ríše. A dokonca aj bývalej Juhoslávie. Všetko sa malo zmeniť v roku 1984, keď sa tu konali Zimné olympijské hry. Ale zmenilo sa to až o desať rokov neskôr…

Smutnú a tragickú kapitolu obliehania Srbmi, Sarajevčania decentne skrývajú. Asi ako atentát na následníka rakúskeho trónu, ktorý zapríčinil 1. svetovú vojnu. Niežeby sa o týchto udalostiach mlčalo, sympatické však je, že ich obyvatelia nevystavujú na obdiv. Utrpenie, ktoré Sarajevo prežilo sotva pred dvadsiatimi rokmi, je stále zobrazené na fasádach mnohých domov, posiatych guľkami. Rovnako v Múzeu srebrenického holokaustu alebo v expozícii Tunela, ktorý vykopali obrancovia mesta a ktorým zásobovali obyvateľstvo.

Bez vnucovania dejín

To všetko možno navštíviť a vidieť. Ak by však turista čakal, že Sarajevo je mestom pomníkov, pamätných tabúľ, obeliskov a večných ohňov, bude príjemne sklamaný. Sarajevčania svoje trpké dejiny nikomu nevnucujú, skrývajú ich vo svojom vnútri. Akoby vekmi pochopili, že v rozhodujúcich chvíľach im nikto nepomohol…

Nekonečné malebné uličky.

A tak sú dominantou mesta minarety, rozosiate po celom údolí. Štíhle, biele veže, ktoré nám Stredoeurópanom, po nedávnej migračnej kríze naháňajú hrôzu, sú skutočnou ozdobou Sarajeva. A hoci nie je problém naraziť na pravoslávny kostol, či katolícku katedrálu, symboly islamu vyhrávajú.

Sarajevo –  to je malý Istanbul,“ s hrdosťou vysvetľuje Senad.   On sám sa považuje za moslima, ale európskeho. Na slovo „európsky“ kladie zvláštny dôraz. Senad je sympatický, svetlovlasý päťdesiatnik, ktorý pracuje pre istú švajčiarsku poisťovňu. Keby nehovoril po srbsky, človek by ho považoval skôr za Nemca alebo Švéda. Ani „travarica“ a pivo, ktoré sme spolu vypili, mu nerobili problémy. Senad je európsky moslim, rovnako ako ja sa považujem za mierneho katolíka. Nečudo, že sme našli spoločnú reč.

Divoká balkánska krása

Dievčatá v Sarajeve oplývajú divokou balkánskou krásou. Sú štíhle, tmavovlasé a tušíte v nich kvapku tureckej krvi. V blúzkach, minisukniach a džínsoch vyzerajú ako bratislavské stredoškoláčky. Občas možno vidieť, väčšinou staršiu ženu, oblečenú v hidžábe.

„Hidžáb nie je burka,“ vysvetľuje Senad. „Naše ženy si nezahaľujú tvár. Ak takú stretneš, nie je to Bosniačka.“  Faktom je, že aj v Sarajeve sa objavili ortodoxné moslimky. Sú to väčšinou ženy z Kuvajtu a Saudskej Arábie. Domorodci sa na tento jav pozerajú s nevôľou.

„Dokonca aj niekoľko našich žien sa začalo zahaľovať,“ prezradil mi Senad. „Povráva sa, že sú za tým wahábisti – sekta ortodoxných moslimov z Rijádu. Platia našim ľuďom aby sa radikalizovali.“   On sám má na nosenie burky vyhranený názor.  „Je to čosi, čo odmietame. Sarajevo je multikulturálne mesto a hoci väčšina obyvateľov sú muslimovia, cítime sa byť predovšetkým Európanmi. Burky patria do minulosti a tam sa nikto nechce vrátiť.“

Keď sa stretnú tri svety

Ráno a večer vám z minaretu zaspieva mezuín. A to je všetko, čo v Sarajeve pripomína islam. Nikto neuteká do mešity na rannú, či večernú modlitbu. Nápisy na obchodoch a reštauráciách sú v latinke a kde-tu v azbuke. Pokojne sa môžete posadiť na miestnom, malebnom korze, nazývanom Baščaržija a objednať si tureckú kávu alebo presso s mliekom. Pohár akéhokoľvek domáceho alebo európskeho piva. Lozu, travaricu, whisky alebo vodku.

Ak chcete predsa len zažiť trochu Orientu, prejdite do okolitých uličiek. V malých dielňach a obchodíkoch nájdete ručne tepané džezvy, čaše a taniere. Alebo môžete ochutnať skvelý turecký med, na aký si nepamätáte ani z detstva.

Sarajevo je mesto, aké nikde inde v Európe nenájdete. Vľúdne, pohostinné a nesmierne malebné. Stretávajú sa tu tri svety – európsky, balkánsky a turecký. Jedinečná možnosť pre tých, ktorým slovo „islam“ naháňa panický strach. V Sarajeve sa môžu na vlastné oči presvedčiť, že má aj prívetivú, ľudskú a európsku tvár.

Foto z cesty poskytol Fero Turňa.

Najznámejšia pamiatka, najfotografovanejší symbol Bosny a Hecegoviny je Stari Most cez Neretvu v Mostare na juhu krajiny. Osmanskí Turci ho postavili v polovici 16 storočia. Počas vojny pred 30 rokmi bol zničený. Dnes z neho skáču mladí muži do rieky, čo je atrakcia pre turistov.
Zďielať:
pošli na vybrali.sme.sk


Súvisiace články
Vitajte!