Čakanie na Mikiho. Naozaj?

„Vyšetrovateľ NAKA začal dňa 28.  júna 2017 na základe nových skutočností trestné stíhanie vo veci trestných činov legalizácie príjmu z trestnej činnosti a skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie v súvislosti s financovaním politickej strany SDKÚ,” povedal pred niekoľkými dňami hovorca policajného prezídia Martin Wäldl.  A mohlo sa začať špekulovať, či za týmto obnovením vyšetrovania nie je skutočnosť, že záujmom vrátiť sa na politickú scénu sa čoraz častejšie netají Mikuláš Dzurinda.

Ostaňme ešte chvíľu v rovine fikcie – nebyť názvu jednej konkrétnej politickej strany, mohli by sme sa domnievať, že prišiel na viacerých psov mráz, lebo podozrenie „z trestných činov legalizácie príjmu z trestnej činnosti a skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie v súvislosti s financovaním politickej strany“ by sa mohlo natiahnuť na viacero slovenských politických strán – aj na tú najsilnejšiu, ak by sme, na rozdiel od špeciálneho prokurátora – brali vážne napríklad vyjadrenia hlasu veľmi podobného hlasu Roberta Fica (alebo slová Fedora Flašíka v televíznej relácii Fair Play Michala Kovačica nielen o tomto hlase, ale aj o kampani Smeru samotnej).

Už ani nehovoriac o obálke uloženej jedným zo zakladateľov Smeru Bohušom Hanzelom na švédskom veľvyslanectve, ktorá by mala obsahovať dôkazy o údajnom korupčnom pozadí strany Smer-SD. Už z tohto pripomenutia vyplýva neskutočné selektovanie vyšetrovacích orgánov a ich dlhodobé, azda aj systémové podriadenie aktuálnej politickej moci.

Po tomto úvode a pripomenutí, že aj podľa ministra vnútra Roberta Kaliňáka je kauza darcov SDKÚ premlčaná a skôr pôjde o iný kontext, vráťme sa k myšlienke z úvodu – má Mikuláš Dzurinda šancu sa vrátiť do slovenskej vrcholovej politiky? A má vôbec niekto o jeho služby záujem? A čo také by mohol ponúknuť, aby zaujal politikov a voličov?

Nemusia tomu niektorí súčasní pozorovatelia politickej scény veriť, ale kto nezabudol na hviezdne chvíle Mikuláša Dzurindu (v priamej konfrontácii s Vladimírom Mečiarom v druhej polovici 90. rokov, počas pamätnej volebnej bicyklovej kampane v roku 1998, či pri návrate Slovenska do európskeho civilizačného okruhu…), zrejme pripustí, že lídrami podobného formátu súčasná opozícia nedisponuje.

Súčasťou tejto pamäti sú však aj zlyhania Dzurindu a jeho ľudí, kupovaním novinárov v roku 1998 počnúc, viacerými škandálmi počas výkonu moci pokračujúc (len námatkou vláčiky, sitká, Gorila…) a bezprecedentným odovzdaním moci Robertovi Ficovi zatiaľ končiac. Úzus väčšiny komentátorov síce prisudzuje vinu za pád Radičovej vlády Richardovi Sulíkovi, znalci zákulisných machinácií pri tomto prapodivnom spojení eurovalu s dôverou vláde však vedia, že Dzurindov diel viny za tým Sulíkovým vôbec nezaostáva.

Čo by však mohol Dzurinda ponúknuť dnes? Akýkoľvek pokus o reálny politický vplyv by znamenal medializovanie jeho minulosti, kde by mu to dali vyžrať aj či najmä opoziční politici. Skriňa plná kostlivcov nie je dobrá štartovacia čiara – najmä nie u jeho potenciálnych voličov. Vlastnú stranu Dzurinda nemá a zrejme ju ani nemá záujem vybudovať – napokon, ako kresťanský demokrat nemá veľa možností a ani voľného elektorátu.

Návrat do lona KDH zrejme nie je to pravé orechové ani pre jednu stranu tohto reštartu – tobôž v čase kontinuálneho rastu strany podľa Hlinu. Riziko je príliš veľké, aby ho podstúpil aj taký odvážny politik, akým je súčasný predseda KDH.
Mikuláš Dzurinda dostal v minulosti tri obrovské šance, dve s výstražnou žltou kartou (v roku 2002 aj 2010), posledné dve však premárnil. Prvú pre množstvo škandálov, pri druhej nastal negatívny synergický efekt pádu Radičovej vlády a spisu Gorila. A bez vlastných žetónov je Dzurindov návrat mimoriadne nelogický.

„