Čo skrýva tajné moskovské metro

V Rusku je všetko utajované, ale nič nie je tajomstvom, napísala pred dvoma storočiami svetoznáma spisovateľka Madame de Staёl vo svojej knihe Dix années d’Exi. A platí to pre ktorúkoľvek ruskú vládu, v ktoromkoľvek režime. Poznám to aj z vlastných skúsenosti. Viete, že moskovské metro malo mať aj sieť číslo 2?

Naša rodina bývala v štvorposchodovom (samozrejme v Rusku sa to označuje ako päťposchodovom) dome, postavenom v polovici 30. rokov minulého storočia v slohu “stalinov empire”, v ľudovej reči vampír. Vtedy pod domom postavili aj bunker, široko ďaleko známy ako penzión Bulanka.

Kryty pre obyvateľstvo

Prečo ten názov? Neviem. Ale bol to utajený objekt, označený tabuľkou „Protiletecký kryt“. Nebol to obyčajný kryt, ktorých bolo vtedy (hovorím o 50. až 60. rokoch) neúrekom, hoci to bol zvyčajne suterén prípadné veľká pivnica. Počas druhej svetovej vojny bol v tom „penzióne” štáb pre stranícke a vojenské vedenie mesta a kraja. Viedli tam na pohľad obyčajné dvere, v skutočnosti boli hrubé a oceľové, za nimi strmé schody, ktoré viedli do hĺbky asi 15 metrov. Obyvatelia domu museli podpísať záväzok mlčanlivosti. Ale už v mojej puberte nám tento objekt štátneho významu slúžil ako klub, diskotéka a ubytovňa v jednom. Tam sme spoznávali slasti a hriechy dospeláckeho života.

Tak nejako to bolo aj s utajenou sieťou Metro 2. Prvá oficiálna zmienka o existencii tejto podzemnej siete (ako inak) bola v správe amerického Ministerstva obrany z roku 1991 (Military forces in transition. Washington, D.C.: Department of Defence, 1991). V ňom sa na niekoľkých stranách popisuje, na čo sieť slúžila a priložená aj jej schéma v kombinácii s mapou Moskvy  (schéma je približná s množstvom nepresností).

V roku 1992 o Metre 2 napísali ruské noviny Argumenty a fakty, potom sa s publikáciami roztrhlo vrece. Mnohé z nich nie sú dôveryhodné, iné sa nedajú overiť, keďže sa zakladajú len na ústnych svedectvách bývalých zamestnancov alebo ich príbuzných. Ale niečo predsa len pravdou je.

Strategické spojenie

Moskovské metro sa ako strategický objekt používalo od začiatku výstavby. Na stanici metra Čistye prudy (vtedy Kirovskaya) boli počas vojny niektoré oddelenia Generálneho štábu a štábu protileteckých síl. Medzi stanicami Teatraľnaja (námestie Sverdlova) a Majakovskaja sa nachádzal bunker riadiaceho centra Moskovského štábu civilnej obrany. Počas vojny, blízko stalinovej „dači“ v Kunceve, postavili bunker pre Hlavný štáb Vrchného veliteľa, (to bol vtedy Stalinov oficiálny titul). Podobný bunker bol v blízkosti stanice Izmajlovský park, cez ktorú zároveň vedie zvláštna koľaj, po ktorej sa Stalin dostal do Kremľa.

Keďže sa existencia týchto bunkrov počas II. Svetovej vojny osvedčila, ich budovanie pokračovalo aj počas “studenej” vojny. Vtedy vznikla myšlienka pospájať objekty podzemnými linkami. Tak vznikla tajná sieť Metro 2. Názov sa ujal v roku 1992, keď v populárnych novinách Soverčenno sekretno (Prísne tajné) uverejnili úryvok z románu Vladimíra Gonika „Inferno“ (Preispodňaja). Dej ktorého sa odohráva v podzemných bunkroch Moskvy. Ako v rozhovore pre noviny Kommersant (1993) povedal spisovateľ, informácie o tajných podzemných objektoch zbieral vyše  20 rokov. Najdôveryhodnejším zdrojom informácií na túto tému je stránka Metro.ru.  Podľa nej je dĺžka siete približne 150 km, má tri linky a je v hĺbke 50 až 250 m.

Tajné moskovské metro a jeho linky:

Linka číslo 1 (27 km)

Začala premávať v roku 1967 a vedie priamo z Kremľa cez  stanice Leninské hory do podzemného mestečka Ramenskoje, s kapacitou pre 12 až 15 tisíc ľudí a tunelom pre chodcov, spájajúci mestečko s hlavnou budovou Moskovskej univerzity (MGU). Ďalej pokračuje cez stanicu Akadémie FSB (bývala KGB), Akadémie Generálneho štábu a končí na vládnom letisku Vnukovo 2.

Linka číslo 2 (60 km)

Najdlhšia  60 km  dlhá linka (svetový rekord), bola skolaudovaná začiatkom roka 1987. Tiež sa začína v Kremli, smeruje na juh pozdĺž Varšavskej diaľnice (Varšavskoje šose) cez primoskovskú obec Vidnoje k vládnemu penziónu Bor, kde je náhradný vstup do veliteľského stanovišťa Generálneho štábu. S veľkou pravdepodobnosťou sa táto linka bude sa stavať ďalej s pokračovaním k bunkru vo Voronove, čo je 74 km na juh od Kremľa.

Linka číslo 3 (25 km)

Premáva od začiatku roka 1987 a tiež začína pod Kremľom, ale smeruje cez predpokladané stanice na Lubianke (tam sa nachádza neslávne známa budova KGB, dnes FSB), štáb protivzdušnej obrany Moskovskej oblasti na ulice Miasnickaya 33. Ďalej trasa vedie pozdĺž diaľnice Entuziastov a Izmajlovský park smeruje ku „konečnej“ – primoskovskej obci Zaria (dnes je to súčasť mesta Balašicha na východ od Moskvy),  kde sídli  Centrálne velenie protivzdušných síl Ruska.

Linka  číslo 4 

Dôveryhodná informácia o nej chýba.V roku 1997 však boli na jej výstavbu vyčlenené peniaze v štátnom rozpočte RF. Vyvolalo to obrovský škandál v Kongrese USA, keďže financie mali pochádzať z amerických úverov. Mala byť  vetvou prvej linky a spájať Kremeľ s vládnym sanatóriom v Barviche. Či túto linku postavili alebo nie nemožno s určitosťou potvrdiť, lebo chýbajú dôveryhodné informácie.  Podľa vyjadrení bývalých aj súčasných vysokopostavených osôb, napríklad Vladimíra Ševčenka – šéfa protokolu prezidentov Gorbačova aj Jeľcina , alebo oligarchu Michaila Poltoranina (bývalého podpredsedu vlády z čias prezidenta Jeľcina) je používanie tejto siete prinajmenšom diskutabilné.

Ale milovníci tajomstiev nemusia smútiť. Niektoré objekty metra sú dnes verejne prístupnými múzeami.

Od roku 1996 je v bunkri niekdajšieho náhradného riadiaceho stanovišťa Vrchného veliteľa Stalina, neďaleko stanice Izmajlovo, pobočka múzea ozbrojených síl ZSSR.

A v roku 2006, v priestoroch bývalého veliteľstva protivzdušnej obrany na Taganskom namestí, otvorili v hĺbke viac ako 60 metrov Múzeum studenej vojny:

Hlavné FOTO: Jedna zo staníc oficiálneho metra 1.