Trump kapituloval, Čína zajasala

„Zdá sa, že Američania zásady voľného trhu presadzovali iba dovtedy, kým im vyhovovali. K voľnému trhu však existujú aj iné cesty,“ vyhlásil nedávno singapurský premiér Lee Hsien Loong. A John Kay, premiér Nového Zélandu, lakonicky doplnil: „Vyprázdnený priestor po USA vyplní Čína.“

Treba pripomenúť, že s projektom TPP vyrukoval svojho času Washington. S cieľom ešte pevnejšie pripútať k sebe jedenásť spojeneckých krajín a oslabiť v Pacifiku čoraz silnejšiu pozíciu Číny.

Trumpovo rozhodnutie rozladilo nielen krajiny okolo Tichého oceánu (v Latinskej Amerike, v Austrálii, či juhovýchodnej Ázii), ale dokonca aj generalitu v Pentagone, kde túto dohodu považovali za strategický nástroj v Tichomorí.

V Pekingu rozhodnutie prezidenta Spojených štátov prijali s tlmeným jasotom. Formálne sa totiž americké vycúvanie z TPP obmedzuje iba na obchodnú politiku v rámci Pacifiku. V skutočnosti sa však pred Čínou otvorili nielen hospodárske, ale aj politické a strategické priestory, ktoré významne presahujú jej súčasnú sféru vplyvu.

Politický a hospodársky vplyv Číny vo svete je zatiaľ oveľa menší ako vplyv USA. O vojenskej sile ani nehovoriac. Pred tromi rokmi sa však Číňanom podarilo to, o čom Sovieti celé desaťročia iba snívali, dobehli a predbehli Ameriku. Stali sa najväčšou obchodnou mocnosťou sveta.

Čínsky úspech stojí a padá s exportom. Preto Čína už dávnejšie pripravovala vlastnú pacifickú obchodnú dohodu – Regionálne otvorené ekonomické partnerstvo (RCEP). Ponúka v ňom členstvo aj štátom, s ktorými Američania v rámci TPP nerátali: Indii, Indonézii a Filipínam. Otvára sa tak spoločný hospodársky priestor pre 3,5 miliardy ľudí. Teda bezmála tretine ľudstva.

V dohode TPP nikdy nešlo iba o import a export, o odstránenie ciel, či iných prekážok vo voľnom obchode. Dohoda sa stala jedným z najviditeľnejších akcentov globálnej politiky na sklonku Obamovej éry s cieľom posilniť ťažisko amerických záujmov v Pacifiku a tlmiť narastajúci vplyv Číny v tejto oblasti sveta. Čína teraz chce a môže vplyv Ameriky v Pacifiku významne obmedziť.

Zdá sa, že čínska stratégia je oveľa prezieravejšia. Filipínsky prezident Duterte, ktorý medzičasom uznal čínsky nárok na sporné ostrovy v Žltom mori, chce z krajiny vyhostiť všetky americké základne. Rovnako si počína aj malajzijský premiér. Malajzia, donedávna jeden z najspoľahlivejších spojencov USA v tejto oblasti, podpísala nedávno s Čínou niekoľko obchodných dohôd. Ba čo viac, koncom minulého roku sa po prvýkrát uskutočnili aj spoločné vojenské manévre.

Nie vo všetkých prípadoch prebieha zbližovanie tak hladko. Je však zrejmé, že všetky krajiny, ktoré sa stali v ostatných rokoch hospodársky závislými na Číne, začínajú s Ríšou stredu čoraz užšie spolupracovať. Dokonca aj Thajsko, ktoré odvolalo z Hongkongu významného protičínskeho aktivistu.

A rovnako sa začína správať väčšina rozvíjajúcich sa krajín na brehoch Pacifiku, ktoré mali z globalizácie najväčší osoh: India, Brunej, Singapur, Indonézia, Vietnam, Thaiwan.

O RCEP (Regional Comprehensive Economic Partnership) iniciovaný Čínou však majú záujem aj ďalšie rozvinuté ekonomiky Pacifiku. Na východe Japonsko, Južná Kórea, Austrália a Nový Zéland. Na západe Čile, Peru, Mexiko a Kanada.

Transpacifickú dohodu podpísalo 12 štátov. O RCEP zatiaľ prejavilo viac než zdvorilý záujem 14 krajín.

Deň pred americkými voľbami, z ktorých ako víťaz vzišiel Trump, zverejnil magazín Foreign Affairs zámery americkej politiky v Pacifiku. Podľa autora článku Petra Navarra (Trumpovho poradcu) bude Trump aj v tejto oblasti uplatňovať „politiku mieru prostredníctvom sily”. Teda politiku, ktorú uplatňoval Ronald Reagan v 80. rokoch minulého storočia proti Sovietskemu zväzu. Podľa Navarra Obama uvažoval síce strategicky správne, ale svoju politiku v Pacifiku uplatňoval diskrétne, príliš mäkko. Vraj preto sa nestabilita v celej oblasti zvýšila.

Uplatňovať Reaganovu stratégiu, tento raz v Pacifiku, proti Číne je prinajmenšom dobrodružný projekt. Americké námorníctvo má dnes menej lodí ako na konci Prvej svetovej vojny. Armáda Spojených štátov je menšia ako na začiatku druhej Svetovej vojny. Jej vzdušné sily tvoria väčšinou zastaralé lietadlá. A čo sa týka ponoriek: Čína ich má momentálne v Pacifiku viac ako USA.

Preto chce Trump Čínu, prinajmenšom na mori, „uzbrojiť” – počet plavidiel US Navy sa má v krátkom čase zvýšiť z 274 na 350 lodí. V týchto dňoch sa už podpisujú miliardové zákazky v prospech najväčších zbrojoviek.

Číňanov tieto snahy neznepokojujú. Ding Yifan, riaditeľ najväčšieho thin-tanku v Číne vyhlásil, že riešiť dnešné problémy prostriedkami z 80. rokov minulého storočia je prinajlepšom ilúzia.

Za Reagana neprevyšoval dlh Spojených štátov 900 miliárd dolárov (zhruba 32 % HDP). Dnešný dlh USA – 20 biliónov dolárov, predstavuje 105 % HDP. Inými slovami, Amerika si dnes ani zďaleka  nemôže dovoliť to, čo za Reagana.

Amerika dnes nemôže Čínu „uzbrojiť” tak, ako svojho času Sovietsky zväz. Na to je Čína príliš bohatá. Aj vďaka výhodám voľného obchodu a globalizácie, ktorým už Donald Trump neverí. Pretože podľa neho (čo na to vykladači Hayeka a Misesa?) neviditeľná ruka trhu Spojeným štátom viac škodí ako prospieva. Zasvätení komentátori však toto Trumpovo rozhodnutie považujú za strategickú kapituláciu.

Zdroje informácií: Foreign Affairs, Die Zeit, Der Spiegel    

Čo je to dohoda TPP?

• Široká obchodná dohoda tzv. Transpacifické partnerstvo (TPP/ Trans-Pacific Partnership,) bola podpísaná vo februári 2016.
• Po piatich rokoch ťažkého vyjednávania sa na novej úprave a zjednodušení obchodovania či pracovného trhu dohodlo 12 krajín – Japonsko, Brunej, Malajzia, Vietnam, Singapur, Austrália, Nový Zéland, Kanada, Mexiko, Chile, Peru a Spojené štáty americké. Pakt zastrešoval 40 percent svetovej ekonomiky, išlo teda o jednu z najväčších medzinárodných dohôd na svete.
• Na to, aby sa pravidlá popísané na 16-tisíc stranách stali realitou, bolo ešte potrebné schválenie minimálne šiestimi účastníckymi krajinami. A to pri splnení ďalšej podmienky, že pôjde o krajiny, ktoré predstavujú 85 percent hrubého domáceho produktu všetkých signatárskych štátov.
• Inak povedané, museli dohodu ratifikovať minimálne Spojené štáty a Japonsko, prvá a tretia najväčšia ekonomika sveta.
• K schváleniu na národných úrovniach však nedošlo. Dohodu od začiatku sprevádzal nesúhlas menších firiem z rôznych krajín a sektorov ekonomiky, pretože nové pravidlá mali vraj nahrávať len veľkým, globálnym hráčom.

(redakcia svk.press)