Laššáková je v tom nevinne

Ľubica Laššáková je „len“ obeťou systému. Marek Maďarič, ktorý nám ministroval takmer dekádu, teraz dostáva jednu lichôtku za druhou. Pomôžme si príslovím: „Medzi slepými je aj jednooký kráľom“. A bolo to tak, zabudnime na spomienkový optimizmus. Formoval ideologické smerovanie Smeru, to bolo mnohokrát nacionalistickejšie, ako dnešných nacionalistov. Aj keď sa tomu hovorilo tuším pronárodné. Jeho rozhovor s prezidentským kandidátom Robertom Ficom (prečo sa minister kultúry hrá na moderátora?), kde sa jeho respondent „priznal“ k birmovke a teda asi aj k viere, patrí do učebnice žurnalistiky, kapitola: Ako sa to nerobí.

Návrh mediálneho (tlačového) zákona bol zlý, a taký je aj jeho výsledok. Robil sa u Maďariča. Až ku koncu kariéry precitol a začal hovoriť o tom, že je dôležité médiá chrániť pred vplyvom oligarchov. Ale tie médiá už tam sú a ich vplyv bol jasný už od čias Vladimíra Mečiara. Keby bol tento zákon v poriadku, fungovala by tu ochrana novinárov pred takými nezmyslami, ako Trestný rozkaz, ktorý podmienečne odsúdil kolegu Lukáša Milana ešte aj na zákaz výkonu povolania. Nefunguje ochrana zdrojov, imunizácia informácií z verejných rokovaní (zákonodarné, samospráva, štátna správa…), nie sú redakčné štatúty. Ale ochrana politikov tam je. Super!

Teraz osobnosti kultúry podpisujú petíciu za odvolanie istej Ľubice Laššákovej, ktorá sa len zhodou pre ňu (možno a zatiaľ) priaznivých okolností, stala ministerkou kultúry. Začala fakt blbo, ako keby citovala sneh&vlek a či čo. Potom mala urazenú pózu, nepoznajú ju a aj tak ju nechcú. Ak ten tlak ustojí, bude to malý zázrak.

Prečo nebol tlak na Mareka Maďariča? Časť umelcov ho poznala z jeho pôsobenia na poste dramaturga STV. Ale, a to je najdôležitejšie, prekopal grantový systém, nie každému sa ušlo, ale ušlo sa. Takže aj jemu sa ušla aká taká priazeň, aj divadelnú hru mu v Aréne Juraj Kukura zahral…

Ľubica Laššáková je v tom nevinne. Nikoho iného nemali. A doplatila na to, že Marek Maďarič vycítil, že toto je tá chvíľa, keď sa dá odísť, aby ho nepotopili politici a strana, ktorú výrazne formoval. To mu dokonca slúži ku cti, dostal sa do kategórie KANDIDÁT. Ešte nevieme na akú funkciu, ale je tu. Laššáková funkciu má, rešpekt nie, uvidíme, či jej dovolia používať, ako sa v politike hovorí „kľúče od miešačky“, aby mohla ľuďom z kultúry pripomenúť, že sa naozaj dopláca na nekultúrnosť, ale bez peňazí kultúra neprežije.

Musí sa len dožiť najbližších grantových kôl.

P.S. Na záver sa vrátim, trochu neohrabane, k Miroslavovi Válkovi. Je výročie Sviečkovej demonštrácie. Miroslav Válek naozaj bol v Carltone a pozeral sa na policajný zásah. Lebo cirkvi patrili a patria pod rezort kultúry. Bez toho, aby sa ho niekto, napríklad autor týchto riadkov, pokúšal idealizovať, lebo vieme, ako aj negatívnym spôsobom zasiahol do životov mnohých umelcov, oficiálne zo zdravotných dôvodov, čo bolo pri jeho životnom štýle uveriteľné, sa po demonštrácii vzdal svojho postu. Dovolili mu odísť až po niekoľkých mesiacoch, aby sa to nedalo spájať.

Muselo uplynúť 30 rokov, aby sme mali ďalšieho ministra, ktorého osud nie je len vo vlastných rukách.

Foto: tasr.sk