“Čínska” Afrika alebo moderný neokolonializmus

Duch objaviteľov, zakladateľov, developerov. Nie všetci uspejú, ale počuli ste o chlapíkovi, ktorý prišiel s kufríkom na Pobrežie Slonoviny a v priebehu niekoľkých týždňov vybudoval fabriku na PVC?  Bez toho, aby vedel čo len ceknúť po francúzsky. Jeden z generácie podnikateľov, ktorí sa počas troch desaťročí brutálneho čínskeho rozvoja pokúšali uspieť aj tam, kde nie sú najvhodnejšie podmienky. Pretože vedeli, že tam, kde je väčšie riziko, majú väčšie šance. A s väčším – menším rizikom rátajú skoro v každej africkej krajine. Najmä v tých na juh od Sahary.

Niektorí majú vlastný, väčšinou čínsky, iní požičaný kapitál. Prídu, zorientujú sa, kúpia pozemok. Potom dovezú z Číny ľudí, ktorí podnik postavia a rozbehnú.

Pomáha im, že donedávna bola aj Čína rozvojovou krajinou. Konkurencie sa neboja. Európania a Amíci nepovažujú zatiaľ Afriku za cieľ pre výhodné investovanie. A počet čínskych start-upov sa z roka na zvyšuje.

Čína sa stala v krátkom čase najvýznamnejším obchodným partnerom Afriky. V roku 2015 dosiahla hodnota obchodovaných tovarov bezmála 200 miliárd dolárov. Trojnásobok obchodu s Indiou, ktorá je druhým najväčším partnerom Afriky. Všetko prebieha podľa jednoduchého scenára: tam, kde má Čína záujem o suroviny (v zabehaných či nových baniach), tam stavia cesty a budovu pre domorodé vlády. Pre demokratov i diktátorov. Preto sú podaktorí presvedčení, že aj triky neokolonializmu s dôvtipom i lesťou využívajú aj Číňania.

Efektívny neokolonializmus

Znalci Afriky už dávno upozorňujú, že neokolonializmus je oveľa produktívnejší kolonializmus. Neokolonialisti nepotrebujú vlastnú políciu a neraz ani svoju armádu. Vedia, že väčšinou stačí podplatiť najvplyvnejšiu skupinu v domorodej vláde. Ak sa vláda skorumpovať nedá, investorom zo zahraničia sa ju často podarilo zdestabilizovať a zvrhnúť.

Nedávno padol režim diktátora Roberta Mugabeho v Zimbabwe. Povráva sa, že v pomerne „nežnej“ zmene režimu mali prsty Číňania. Porušili vari zásadu nezasahovania do vnútorných záležitosti iných krajín, ktorú doteraz prísne dodržiavali? Zdá sa, že tam, kde záujem sveta rastie, zasahovanie sa stáva nevyhnutnosťou. Pritom: odstránenie Mugabeho vníma svet (zatiaľ) ako nádejnú zmenu k lepšiemu.

Najväčšie obchody v Afrike robí ešte vždy čínsky štát a jeho podniky. Okrem nich zhruba 10 tisíc  súkromných podnikateľov. Medzi nimi aj takí, čo podnikajú ilegálne, načierno: v stavebníctve, pri ťažbe dreva či rybolove. Ibaže: oveľa viac je takých, čo priúčajú domorodcov remeslám, vytvárajú pracovné príležitosti, ponúkajú nové produkty a oživujú miestne hospodárstva. Osemdesiatdeväť percent zo stovky čínskych zamestnancov v Afrike (zhruba 300 tisíc pracovných miest) tvoria Afričania. To je senzácia: v minulosti Číňania pracovné sily do Afriky dovážali.

Čína si rýchle a vynachádzavo osvojila stratégiu „mäkkej sily“. Čínsku kultúru a čínsky pohľad na svet šíria aj v Afrike Konfuciove inštitúty. Mäkké nástroje však využívajú aj čínski podnikatelia. Napríklad: po prírodných katastrofách operatívne dodajú postihnutým pomoc. Nechcú aby ich považovali za ľudí, ktorí do Afriky prišli iba kvôli zisku. Nechcú aby ich považovali za neokolonizátorov.

Číňania sú prispôsobiví i operatívni. V Addis Abebe, hlavnom meste Etiópie, zabezpečili verejnú dopravu. Je lacná, spoľahlivá. Habešania si ju nevedia vynachváliť. Okrem toho: je jedinou verejnou dopravou svojho druhu na celom kontinente. Všetci tušia, prečo dopravu električkami a trolejbusmi postavili Číňania práve tu.

Addis Abeba je, v istom zmysle, hlavným mestom celej Afriky. Je totiž  sídlom Africkej únie. Všetky africké krajiny tu majú svoje zastúpenia. Tu možno afrických politikov najľahšie kontaktovať.

Okolo budovy Africkej únie sa prekrývajú nápisy desiatok čínskych firiem. Najmä stavebných. Čína je, pokiaľ ide o investície do infraštruktúry, najväčším investorom na celom kontinente. Navyše aj 50%  v Afrike vypísaných, medzinárodných projektov, financujú Číňania.

Najvýznamnejší partner

Najvýznamnejším partnerom Číny v Afrike je Etiópia. Jediný štát na čiernom kontinente, ktorý prakticky nikdy nebol kolóniou. Možno preto sa stala vyvolenou krajinou už za Mao tse tunga. Celé roky predtým ako sa v Organizácii spojených národov, v roku 1971, rozhodovalo, či miesto OSN a Bezpečnostnej rade pripadne Číne, alebo Tajvanu. Africké hlasy rozhodli v prospech Číny.

Etiópia sa chce stať Čínou Afriky. Rozhodla sa pre industrializáciu.  Čínske firmy, s pomocou vlády v Pekingu, budujú po celej krajine priemyselné parky. A v nich najviac textilných fabrík. Etiópia dnes pod dohľadom a za peniaze Číňanov prežíva to, čo sa v Ríši stredu odohrávalo pred štyridsiatimi rokmi. Na juh, do najchudobnejších oblastí Číny sa vtedy sťahovali milióny Číňanov zo severu. Za prácou. A tamojšie textilky začali vyrábať pre celý svet. Medzičasom sa mzdy v Číne zvýšili a počet voľných pracovných síl dramaticky poklesol. (Dôsledok politiky jedného dieťaťa.) Vyrábať textil pre zvyšok sveta sa už nevypláca.

Preto čínska vláda posmelila podnikateľov, aby sa zamerali na globálne podniky. V lacnejších krajinách. Najmä po vypuknutí globálnej krízy pred desiatimi rokmi si nové trhy začali hľadať aj Číňania.

Lacná pracovná sila

Etiópia má po Nigérii najviac obyvateľov: 100 miliónov. Mladých, nezamestnaných ľudí je čoraz viac, mzdy sú neuveriteľne nízke. O pätnásť rokov bude v Afrike žiť 1,1 miliardy práceschopných ľudí.  O sedem rokov vydajú africkí konzumenti 5,6 miliardy dolárov za rok. To všetko si Číňania presne spočítali. Vedia, že práve Afrika je kontinentom s najsľubnejším rozvojom.

Číňania nestrácajú čas. Huawei, telekomunikačný gigant, vybudoval v Afrike väčšinu digitálnych sieti. Čína, v rámci programu „Hodvábna cesta“, buduje prístavy, ropovody, železničné trate aj vo Východnej Afrike. Jej vplyv z roka na rok rastie. Nielen tu, aj na západnom brehu kontinentu. Tam však úlohu Addis Abeby zohráva Dakar. Hlavné mesto Senegalu.

V Džibuti, na Rohu Afriky, vybudovali Číňania vojenskú základňu. Zdá sa, že toto zaprášené mesto a „krajinka“ v susedstve Etiópie sa už onedlho stane africkým Singapurom. Finančným a logistickým centrom Číny v tejto časti sveta. V Tanzánii a v Keni bojujú svetové firmy o to, kto postaví najväčší prístav vo Východnej Afrike. Za čínske peniaze. Za čínske peniaze sa nedávno dokončila aj trať z Mombasy do Nairoby. Onedlho dokončia i železnicu medzi Džibuti a Addis Abebou. Obe trate sa onedlho spoja a predĺžia aj do Ugandy, Burundi, Ruandy, Konga a Sudánu! Predbežne vzdialeným cieľom je prepojenie východného a západného pobrežia Afriky.

Už teraz sa oblasti pozdĺž železníc a zrekonštruovaných ciest začali prudko rozvíjať: podniky, služby, fabriky na náhradné dielce. Čínsky vplyv zvyšujú aj médiá, ktoré sa nenápadne dostávajú do čínskych rúk.

Dominancia Číny na čiernom kontinente znepokojuje viac jej konkurentov v zahraničí ako domorodcov. Väčšina z nich je presvedčená, že bez čínskych investícií by sa Afrika tak rýchlo nerozvíjala. Iba podaktorí ekonómovia kuvikajú. Upozorňujú, že počas ostatných desiatich rokov investovali Číňania v Afrike 600 miliárd dolárov. Vo forme priamych investícií. A iba 70 miliárd vo forme väčšinou výhodných úverov.

To sa medzičasom zmenilo. Množstvo i objem úverov pre domorodé vlády v ostatných rokoch prudko rastie. Číňania financujú najmä konkrétne projekty, spojené s energetikou a infraštruktúrou, ktoré však realizujú čínske firmy. Niet vraj takého úveru, ktorý by neprinášal úžitok aj Číňanom. Prepojenie rozvojovej pomoci s podporou čínskych podnikov v zahraničí, prináša „obojstranné výhody“.

Dokážu africké krajiny splatiť čínske pseudo – úvery? S tým si zatiaľ nikto hlavu neláme. Keby, napríklad, Etiópia, mala so splácaním dlhov problémy, Číňania by možno ponúkli, aby spoločnosť Etiopian Airlines namiesto Boeingov či Airbusov kupovala čínske lietadlá.