Naftalij Frenkel, muž ktorý z gulagu urobil výhodný biznis

Preslávil sa ako hlavný budovateľ a organizátor systému koncentračných a pracovných táborov (gulagov) v Sovietskom zväze (ZSSR). „Z trestanca musíme dostať všetko v prvých troch mesiacoch – potom ho už nepotrebujeme,“ znela téza málo známeho sovietskeho zločinca, Naftalija Frenkela, muža žijúceho v prvej polovici 20. storočia, ktorý bol krutejší ako Hitler a Stalin.

Gulag, ako cesta k vrcholu

Ruský židovský obchodník Naftalij Aronovič Frenkel (1883 – 1960) bol  uväznený v pracovnom tábore na Soloveckých ostrovoch. Vďaka svoje úžasnej pamäti a nesmiernej presnosti si rýchlo získal rešpekt svojich nadriadených. Postupne sa vypracoval na organizátora práce v tomto neslávnom pracovnom tábore, ako aj pri vytváraní celej siete – stoviek pracovných táborov po území Ruska, ktoré vstúpili do dejín ako neslávne známy GULAGY.

Alexander Solženicyn o ňom povedal: „Rád sa chválil, že si pamätá krstné meno, priezvisko a dátum narodenia 40 tisíc väzňov“.

Frenkel absolvoval obchodnú školu a začínal ako obchodník s drevom. Neskôr si založil pri Azovskom mori na Ukrajine firmu a rýchlo zbohatol. Mal vlastné lode a vydával svoje noviny Kopejka. Počas prvej svetovej vojny pašoval zbrane cez turecký polostrov Gallipoli.

V rokoch obmedzeného súkromného podnikania od roku 1921 sa vrátil späť do Sovietského zväzu a po dohode s tajnou políciou vytvoril čiernu burzu na vykupovanie klenotov a zlata. Krátku dobu mu sovieti dôverovali, ale po skončení výkupu ho pre istotu odsúdili na 10 rokov nútených prác a poslali do pracovného tábora na Solovecké ostrovy v Bielom mori na severozápade Ruska v Archangelskej oblasti. Na najväčšom z približne 100 ostrovov bol v blízkosti stredovekého kláštora z 15. storočia vybudovaný začiatkom 20-tych rokov minulého storočia sovietsky tábor pre väzňov. V nehostinných podmienkach, kde zima trvala 9 mesiacov v roku, teplota v januári klesala na mínus 60 stupňov Celzia, a kde sa pravidelne opakovali polárne snehové búrky, či väčšinu roka ani nebolo poriadne svetlo, bola šanca na prežitie veľmi malá. Ostrovy sú 165  km od severného polárneho kruhu.

Ako vznikla myšlienka o gulagoch

Na ostrovy prišiel Frenkel v roku 1925 v období, kedy sa v pracovnom  tábore rozšírili vši šíriace smrteľný týfus. Počet väzňov sa preto znížil na polovicu. Frenkel sa aj v tomto prostredí veľmi rýchlo zorientoval. Vďaka úplatku sa usadil v samostatnej kamennej búde mimo tábora a bol zaradený do administratívno-upratovacej čaty. Týchto zamestnancov väzni nazývali „hlupákmi“. Nenáročná práca mu poskytovala dostatok voľného času, ktorý využil na zlepšovanie organizácie a efektivity práce pracovného tábora.

Ako prvé pomohol táboru zbaviť sa vší, a skoncovať s týfusom. Vedeniu mu dovolilo postaviť obrovskú  „kúpeľňu“, dokázal to za 24 hodín prostredníctvom najsilnejších chlapov v tábore.  Tým sa začal jeho „kariérny“ vzostup.

Neskôr vypracoval podrobnú analýzu a navrhol zlepšenia v hospodárení,  okrem iného aj s návodmi ako „lepšie využívať prácu väzňov“ a ako tábory „samofinancovať“. Uvedomil si totiž, že väzni sú veľká a lacná pracovná sila.  Jeho plán bralo vedenie tábora ako vtip a tak ho aj poslalo na vyššie miesta. Velitelia ČEKY  (tajná polícia vtedajšieho obdobia), rozpoznali  „organizačný talent“ a preto bol Frenkel po niekoľkých mesiacoch povýšený na dozorcu s výhodami slobodného zamestnanca a stal sa hlavným organizátorom práce. Neskôr založil v tábore tzv. ekonomicko-komerčné oddelenie a stal sa jeho riaditeľom. Z tábora vypracoval funkčný ekonomický podnik produkujúci peniaze.

Audiencia u Stalina

V roku 1929 bol pozvaný do Moskvy na audienciu k Stalinovi. Frenkel vypracoval rozsiahly projekt pracovných táborov po celom severe krajiny a predstavil moskovskému vedeniu, aká výhodná a efektívna je pre sovietsky štát bezplatná práca väzňov. Vedenie ZSSR tento projekt podporilo a prvú stavbu, na ktorej chcelo vyskúšať Frenklove schopnosti, bola výstavba Bielomorsko-baltského kanálu.

Túžba prepojiť Baltické a Biele more kanálmi a prieplavmi cez jazerá a rieky vodnou cestou bola v Rusku veľmi stará. Až Stalin vrámci megalomanských projektov dokazujúcich „silu sovietskej spoločnosti“ sa rozhodol takýto plán realizovať. Aby mohol splniť nereálnu výstavbu do troch rokov bola potrebná masová a lacná pracovná sila. A tou boli väzni. Frenkelov plán budovania pracovných táborov dokonale zapadol do plánu výstavby kanála. A tak sa sovietmi vyprázdnené kláštory či vojenské objekty na severozápade Ruska, v okolí plánovaného diela,premieňali na sieť pracovných táborov. Už  v máji roku 1930 v nich bolo väznených viac ako 171 tisíc ľudí.

Do táborov dovážali previnilcov z celého Ruska, mnohých odsúdených pre vtip, či viaczmyselnú vetu. Neskôr cielene zatýkali inžinierov a skúsených stavbárov pre absurdné a vykonštruované obvinenia, len aby bola zabezpečená kvalifikovaná sila pre výstavbu kanála. V roku 1935 bolo väznených v týchto táboroch pozdĺž kanála až milión ľudí.

Práce preto plynuli neuveriteľným tempom. V priebehu 22 mesiacov bol postavený 227 kilometrov dlhý kanál s 19 plavebnými komorami (prevýšenie max . 70 metrov) a na jar v roku 1933 sa už po novom kanáli plavili lode. Cesta z Archangelska do Petrohradu sa skrátila z vyše 5 tisíc km na 1248 km, kanál však mal pomerne malú hĺbku, čo znemožnilo plavbu väčších námorných lodí. Pre ilustráciu šialeného tempa výstavby sa často používa paralela s výstavbou Panamského prieplavu, kde sa 81 km stavalo 30 rokov.

Podľa odhadov na stavbe pracovalo okolo 160 tisíc ľudí z gulagov, pričom úmrtnosť dosahovala až takmer 20%. Väzni vykonávali fyzicky veľmi náročné práce (celý kanál sa postavil ručne motykami a krompáčmi takmer bez mechanizácie), ak splnili dennú normu, tak za odmenu dostali 800 gramov chleba a 80 gramov mäsa. Fyzicky slabší, starší či chorí jedinci, ktorí nevedeli splniť normu, dostali znížené potravinové dávky, čo viedlo v konečnom dôsledku k ich smrti.

Tieto gulagy ako tábory produkujúce otrockú prácu sa stali vzorom pre budovanie ďalších stoviek väzení a táborov po celom Rusku, pričom hlavnou úlohou bola lacná pracovná sila pre ťažbu surovín a stavby náročných projektov – železnice, priehrady a podobne.

Posledné úspechy Frenkela

Frenkel za „službu vlasti“ dosiahol v roku 1943 hodnosť generálporučíka inžiniersko-technickej služby. Trikrát mu udelili Leninov rád (v rokoch 1933, 1940, 1943). Neskôr, v roku 1947 si vybavil osvedčenie o závažnej chorobe, aby mohol ísť do dôchodku. Žil skromne, uzavretý a príležitostne šiel do susedného mesta, aby mohol hrať šach s rovnakými dôchodcami. Jeho posledným úspechom bolo, že oproti svojim kolegom, ktorí skonali oveľa skôr a tragickejšie, zomrel Frenkel v Moskve na slobode prirodzenou smrťou vo veku 77 rokov.

Tábor na Solovecké ostrovoch bol zrušený koncom tridsiatych rokov minulého storočia, na krátko sa zmenil na klasické väzenie a neskôr tu bola vojenská základňa. V roku 1974 sa stali historickým a chráneným pamiatkovým územím, prírodnou rezerváciou ZSSR. Najväčší ostrov s kláštorom patrí do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Dnes majú „Solovky“  asi tisíc obyvateľov a patria k najnavštevovanejším miestam na severe Ruska a niekedy sa označujú aj ako „krvavé ostrovy ruského severu“.

Pracovné tábory vo svete

Počas celej existencie ZSSR vzniklo najmenej 476 táborových komplexov, v ktorých boli združené tisícky táborov.  Počas Stalinovej vlády v Sovietskom zväze (1929-1953) prešlo tábormi gulagu najmenej 8 miliónov ľudí a okolo 6 miliónov bolo poslaných do vyhnanstva. Niektoré americké zdroje dokonca uvádzajú, že pred Stalinovou smrťou bolo v táboroch viac ako 12 miliónov ľudí. Musíme však spomenúť, že gulagy neboli špecifikom len Sovietskeho zväzu. Rôzne pracovné tábory vznikali aj inde vo svete:

Americké internačné tábory

Boli určené pre osoby japonského pôvodu žijúcich na území Spojených štátov. Zriadili ich v období po útoku na Pearl Harbor, počas druhej svetovej vojny. Od roku 1942 bolo do internačných táborov v USA presunutých až 110 tisíc ľudí, ktorých 62 % tvorili občania USA. Dôvodom umiestnenia bolo presvedčenie americkej vlády, že by títo ľudia mohli v dobe vojny napomáhať nepriateľovi – Japonskému cisárstvu.

Nútené práce na kaučukových plantážach Konga

Nútené práce museli vykonávať obyvatelia Konga v rokoch 1885 – 1908. Vtedy bolo Kongo osobnou kolóniou krutého Leopolda II. (belgický panovník),  ktorý kúpil krajinu ako svoju kolóniu a vládol v nej tvrdou rukou. Súkromná armáda Leopolda II. vyvraždila viac ako 10-miliónov ľudí (niektoré zdroje uvádzajú až 20-miliónov). Na kaučukových plantážach pracovalo pôvodné obyvateľstvo ako otroci. Za nenaplnenie kvót boli kruté tresty. Tí, ktorí neprišli o život, prišli o končatiny. Odsekávanie rúk a mučenie tých, ktorí nesúhlasili s tyranským režimom „konžského kráľa“ bolo na dennom poriadku.

Zdroj foto: dreamstime.com, wikipedia, commons.wikimedia.org