ZSSR: Utajené vojenské mega objekty 2

Rádiolokačná stanica Duga 1 (Dúha) bola na všetkých sovietskych mapách označená ako pioniersky tábor. S jej výstavbou začali v roku 1976, dokončili ju v roku 1985. Je na území dnešnej Ukrajiny, neďaleko smutne známeho Černobyľu, preto ju niekedy volajú aj Černobyľ 2. Nie je to náhoda.

Stanica spotrebovala obrovské množstvo elektrickej energie a jej blízkosť k atómovej elektrárni ušetrila stovky hektárov černozeme, ktoré by boli inak potrebné na vybudovanie vysokonapäťových elektrických vedení. Už od roku 1979 bola stanica v skúšobnej prevádzke a práve vtedy dostala svoj názov Russian Woodpecker/ Ruský ďateľ. Vďačila zaň charakteristickému klopaniu, ktoré sa roznášalo v éteri vo frekvenčnom pásme 5 až 30 MHz a pripomínalo údery zobáka ďatľa do dreva. Signál zachytávali nielen profesionálne vojenské, civilné a vedecké zariadenia, ale aj obyčajné domáce rádioprijímače po svete.

Úlohou stanice bola včasná detekcia štartov medzikontinentálnych balistických rakiet. Mala dve gigantické antény – vysokofrekvenčnú (250 metrov dlhú a 100 metrov výsokú) a nízkofrekvenčnú (dĺžka od 300 do 500 metrov, výška od 135 do 150 m) a 26 vysielačov, každý vysoký ako dvojposchodový dom. Na tie časy najmodernejší a najsilnejší radar „videl“ takpovediac za horizont, bol schopný zachytávať rýchlo sa pohybujúce objekty na diaľku od 900 do 3-tisíc kilometrov a do výšky 100 kilometrov. Prax ukázala, že jej nedostatkom bola nepresnosť – vysielané vlny sa niekoľko krát odrážali od ionosféry a to vplývalo na presnosť súradníc.

Súčasťou komplexu bola vedecká stanica pre výskum ionosféry Krug (Kruh) a výpočtové stredisko. Obsluhu tvorilo viac ako tisíc dôstojníkov a vojakov. Dúha 1 zabezpečovala západný smer, východný strážila podobná stanica pri Komsomoľsku na Amure.

O stanici sa rozprávalo veľa legiend. Napríklad že je to klimatická zbraň, ktorá je svojim žiarením schopná zmeniť počasie na území nepriateľa, alebo že je to psychotropná zbraň schopná ovplyvňovať ľudskú psychiku. Dokonca o nej vznikol film The Russian Woodpecker, ktorý v roku 2015 dostal cenu filmového festivalu Sandance za najlepší zahraničný dokumentárny film. Ale o výpovednej hodnote diela by sa dalo s úspechom pochybovať.

Existenciu Dúhy 1 spečatila havária v Černobyle. Už v roku 1987, rok po černobyľskej katastrofe, sa jej činnosť skončila. Najcennejšie zariadenia demontovali a odvezli do Komsomoľska na Amure.

Podzemná raketová základňa Dvina

V hustých lesoch neďaleko hlavného mesta Viľnius v Litve sú dodnes zostatky raketovej základne Dvina, ktorú vybudovali v roku 1964. Komplex mal 4 štartovacie šachty (hĺbka 35 metrov, priemer 7 metrov) a sieť podzemných bunkrov rôzneho určenia (riadiace strediská, sklady, technická obsluha, opravárenské dielne a pod.). Šachty chránili ťažké uzávery na koľajniciach. V prípade vojny mali rakety zasiahnuť Západnú Európu, Irán, Pakistan, Čínu a Japonsko.

Komplex bol vybavený raketami stredného doletu R-12U s jadrovou hlavicou (1,3 – 1,63t) poháňanými tekutým palivom (podľa klasifikácie NATO – SS-4 Sandal) a ich dolet bol viac ako 2000 kilometrov. Len jeden štart takej rakety stál viac ako 3 milióny rubľov. Práve tieto rakety boli príčinou “Kubánskej krízy”, keď sa svet sa ocitol na prahu III. svetovej vojny.  V roku 1989, v rámci rusko – americkej dohody, rakety zlikvidovali a základne uzatvorili. Dnes väčšia je časť podzemných priestorov zatopená, veľkým nebezpečenstvom sú zvyšky raketového paliva, prudko jedovatého heptylu. Napriek tomu objekt navštevuje množstvo stalkerov.

Atómový maják na Sachaline

Atómový maják na myse Aniva je osemposchodový objekt vysoký 31 metrov a postavili ho Japonci ešte v roku 1939. Po druhej svetovej vojne, keď sa Sachalin stal súčasťou ZSSR, maják až do osemdesiatych rokov minulého storočia získaval energiu z naftového generátora. Obsluhu tvorilo do šesť ľudí a logistiku komplikovalo aj často rozbúrené more či prudké a zradné prúdy.

Sovietski vedci vtedy navrhli a rozpracovali malé atómové reaktory. Takých majákov na východnom a severnom pobreží ZSSR bolo veľa a reaktory sa vyrábali sériovo, boli pomerné lacné. Okrem toho pracovali autonómne, nepotrebovali obsluhu, mali automatické prístroje na výpočty času, otáčali reflektor a dávali rádiové signály lodiam.

Maják mohol slúžiť dlhé roky, ale štát  Sovietsky zväz (ZSSR) sa rozpadol, prestali sa oň starať, pracoval až kým sa nevyčerpali palivové články. V roku 1996, po veľkom mediálnom škandále, izotopové batérie odstránili a odviezli na likvidáciu. Skazu dovŕšili miestni obyvatelia –  kovové konštrukcie a zariadenia skončili vo výkupe kovov. Dnes sa sem dostanete s pomocou záchranárov Ministerstva mimoriadnych situácii, ktorí sem za poplatok zorganizujú výlet.