Aktivista? Nie, exhibicionista.

Ak sa rodáci rozhodnú postaviť pamätník (komunistickému tajomníkovi) Vasiľovi Biľakovi a (komunistickému prokurátorovi) Jánovi Pješčákovi, tak je to ich slobodná vôľa. A zároveň svedectvo o tom, že spomienkový optimizmus u nás veselo poráža optimizmus. Súčasne pokusy o zničenie púťových miest ešte žijúcich vyznávačov bývalého režimu nie sú prejavmi občianskeho aktivizmu, ale exhibicionizmu.

Dôkaz? 1. septembra Ľuboš Lorenc so svojimi priateľmi odstránili, ako sa vzápätí ukázalo, lepenkové kosáky a kladivá, ktoré ktosi umiestnil na pomník vojakov Červenej armády. Urobil tak v sprievode novinárov, ktorí, cítiac príležitosť, poslušne naklusali. A v sprievode polície, ktorá naklusala tiež.

Pridal sa k tomu príčinlivý prokurátor, ktorý namiesto predĺženého víkendy vyfasoval službu. A tak Lorenc vyfasoval väzbu. To, samozrejme, bola somarina, vysoko presahujúca rozmer Lorencovho „činu“.

Výtvarné dielo Ľuboša Lorenca si nedovoľujem hodnotiť. Ale čo by urobil občiansky aktivista, aby ho iní nepovažovali za exhibicionistu? Podľa Zákona o slobodnom prístupe k informáciám by oslovil miestne príslušný pamiatkový úrad s otázkou, či sú lepenkové kosáky a kladivá pôvodnou súčasťou pamätníka osloboditeľov Košíc.

Do týždňa by sa dozvedel, čo už vieme. Nie sú. Občiansky aktivista by preto požiadal pamiatkárov, aby pamätník uviedli do pôvodného stavu. Je to ich zodpovednosť, ich kompetencia. Ten cirkus, ktorý sa odohral v Košiciach bol úplne zbytočný, novinári, policajti, okresná prokuratúra, krajská prokuratúra, generálny prokurátor, súd a aj prezident republiky robili štafáž exhibicionistovi.

P. S. Sorry, aj Daniel Lipšic tam bol.

Hlavná foto TASR - František Iván: Luboš Lorenz vychádza z budovy súdu (vľavo) 
s advokátom poslancom Danielom Lipšicom.