Peter Mihók: Nekonečný ekonomický rast neexistuje

Keď sa, ako Slovák, pozeráte na našu krajinu zo zahraničia, ako ho vnímate? Alebo inak, čo s vami robí ten odstup?

Najskôr sa na to pozrime rečou čísel. Podiel SR na počte obyvateľov Európskej Únie je 1,07% a to neberiem do úvahy podiel na globálnom obyvateľstve, kde sme s podielom 0,07% na 127. mieste. Je to kompenzované 65. miestom vo vytvorenom hrubom domácom produkte či 39. miestom v HDP na hlavu, čo len potvrdzuje známu pravdu, že byť malým môže byť aj výhoda. Slováci na rozdiel od drvivej väčšiny európskych národov žili síce na svojom území avšak bez vlastnej štátnosti a bez možnosti výraznejšie ovplyvňovať svoj vývoj. Napriek tomu sme si zachovali svoju identitu, udržali si svoj jazyk, ktorý bol kodifikovaný až v 19. storočí a rozvíjali vlastnú kultúru a ekonomiku. Toto nás viedlo k vypestovaniu vysokého stupňa adaptability, ktorá bola v minulosti výrazným spoločenským elementom dnes však prerástla do významného ekonomického faktora. Tieto danosti sa plne prejavili aj pri vzniku Slovenskej republiky v r. 1993, vzniku ktorý bol na jednej strane poznamenaný silnou emocionalitou a súčasne dôverou vo vlastné sily. Osamostatnením slovenskej ekonomiky sme jednoznačne dokázali vlastný ekonomický potenciál, a to že sme určite neboli tou časťou bývalej federácie na ktorú sa ekonomicky doplácalo. Vstupom do Európskej únie sme zavŕšili našu štátnosť.

Ako by ste charakterizovali najsilnejšie a aj najslepšie stránky Slovákov?

Silou slovenskej spoločnosti je, že sa vieme motivovať pri výzvach, ktoré prichádzajú z vonkajšieho prostredia, keď reagujeme na podnety, avšak oveľa slabší sme v sebamotivácií a rýchlo sa dokážeme deliť podľa regiónov, náboženstva, politickej príslušnosti a mnohých ďalších faktorov. Jednoznačne máme až príliš veľa deliacich čiar, ktoré nám bránia byť hrdí sami na seba. Tu sa podľa môjho názoru silne prejavuje dlhá absencia tradície štátnosti, ktorá dáva spoločnosti vyšší princíp súdržnosti. Musíme byť preto schopní vedieť sa spájať za niečo a nielen proti niečomu. Musíme v sebe nájsť viac empatie pre to čo nás spája a čo nám dáva silu v dramaticky sa vyvíjajúcom svete nových vedeckých poznatkov, technológií a spoločenských výziev.

Charakteristika Slovákov sedí. A svet?

Keby som mal jedným slovom charakterizovať súčasný svet, jednoznačne by som povedal: ZMENA. Dotýka sa všetkých oblastí života, pričom často ide o zmeny skôr revolučné ako evolučné. Malé krajiny majú svojim spôsobom veľkú výhodu v tom, že ich spoločnosť a ekonomika sú kompatibilné, a tým aj lepšie manažovateľné. A aj to, že svojimi záujmami neohrozujú veľkých hráčov, čo však nevylučuje, že nemôžu byť aj v centre ich pozornosti, či politických alebo ekonomických záujmov. Ich nevýhodou v globalizovanom svete je, že sú zraniteľnejšie a výrazne závisia od vplyvu vonkajších faktorov. Preto je pre ne mimoriadne dôležitá dobrá a rýchla orientácia v dynamike a reagovanie na nové politické a ekonomické trendy a aj  spoločenská stabilita. Všetky krajiny sa musia prispôsobiť novému multipolárnemu modelu, ktorý je nesporne spravodlivejší, ako krátko trvajúci unipolárny. Súčasne je však labilný z hľadiska udržania vzájomnej rovnováhy, presadzovania záujmov a eventuálnych zmien v pomere sily. Súčasný charakterizuje aj kolaps dôvery v jeho súčasný stav a budúcnosť. Len 15% globálneho obyvateľstva vníma tento svet ako dobrý a 53% odmieta súčasný stav. 3,7 miliardy ľudí napriek deklarovanému pozitívnemu dopadu globalizácie nepociťuje jeho benefity na svojej životnej úrovni.

Ak svet nevyhovuje väčšine jeho obyvateľov, musíme sa pokúsiť zmeniť ho. Ako?

Potrebujeme revolučné zmeny vo vede a výskume s vplyvom na ekonomické činnosti, vývoj v informačných technológiách, nástup 4. priemyselnej revolúcie s robotizáciou a umelou inteligenciou generujúcou významné zmeny aj v oblasti politiky, riadenia štátov ale aj firiem. Na jednej strane menia život v menej rozvinutých krajinách, súčasne vedú k ďalšej koncentrácii svetového bohatstva do rúk čoraz užšej skupiny ľudí. Pritom deľba bohatstva je témou výsostne politickou, ktorá sa nedá zredukovať len na ekonomické mechanizmy. Aj pre 21. storočie platí, že miera výnosov z kapitálu je trvale vyššia ako rast výroby a dôchodkov, čo generuje viaceré globálne a lokálne nerovnosti, ktoré radikalizujú spoločnosť a súčasne sú aj jednou z príčin mnohých sociálno – ekonomických kríz. To ešte nehovoríme o budúcich dopadoch 4. priemyselnej revolúcie, ktorá ešte viac ako revolúcie predchádzajúce spôsobí náhradu ľudskej práce kapitálom, prostredníctvom robotizácie a umelej inteligencie. Do toho vstupuje problém identifikácie zdrojov a alokácie bohatstva, keďže minimálne 10% globálneho HDP vo finančnom vyjadrení sa nachádza v daňových rajoch. A to podľa mnohých expertov hovoríme o spodnej hranici. Súčasne očakávame, že 21. storočie, ako historické obdobie bude obdobím nízkeho rastu tak v oblasti ekonomickej ako aj demografickej. V ekonomickej oblasti si musíme uvedomiť, že nekonečný rast neexistuje. Rast môže spôsobiť najmä zmena štruktúry výroby a služieb prostredníctvom nových produktov, logistika a znižovanie podielu ľudskej práce, ale aj tu je hranica z pohľadu socio – spoločenského a jeho vplyvu na správanie sa ľudí. Demografický vývoj, nielen vo vyspelej časti sveta ale aj globálne, bude  čím ďalej tým viac ovplyvnený inými prioritami nastupujúcich generácií, vývojom fenoménu rodiny či sociálnymi faktormi. Národné bohatstvo, ktoré je dané súčtom verejného a súkromného kapitálu sa jednoznačne vyvíja v prospech súkromného kapitálu, čo je v mechanizme trhovej ekonomiky logický vývoj. Súčasne je verejný kapitál výrazne degradovaný rastúcim verejným dlhom a súkromné investície do verejného dlhu sa stávajú lukratívnym a bezpečným biznisom. Osobitným prípadom sú krajiny, ktorej firmy a ďalšie kapitálové aktíva sú vo veľkej miere vo vlastníctve cudzincov. Tieto na jednej strane môžu mať vysoký hrubý domáci produkt, ale oveľa nižší národný dôchodok ako dôsledok prelievania finančných efektov do krajiny pôvodu kapitálu či do daňových rajov. Toto vytvára veľké medzinárodné nerovnosti a vo finále odporu voči globalizácii.

Správajú sa dnes politici tak, ako keby o tom vedeli? A ak nie, čo im navrhujete?

No, možno všetko, čo dnes vieme, neberieme, lebo nie sú v tom len politici, vážne. Ani z pohľadu rizík ani z pohľadu výziev. Zajtra však môže byť neskoro a udržateľnosť nášho vývoja môže byť ohrozená. My, na Slovensku, určite a logicky z pohľadu vonkajších faktorov intenzívnejšie vnímame Európsku úniu a eurozónu, ako komplexný globálny vývoj. Ale aj Európska únia je výrazne ovplyvňovaná globálnymi výzvami, musí na ne reagovať a buď prostredníctvom európskych inštitúcií alebo priamo cez členské krajiny. Nie vždy sa nám to darí – napriek tomu, že krajiny EÚ reprezentujú 21% svetového HDP pri 8% podiele na svetovom obyvateľstve. V dynamike vývoja zaostávame za našou konkurenciou. Únia a jej byrokracia sa viac zaoberá sama sebou, v jej agende dominuje viac politická ako ekonomická agenda a viaceré témy z pohľadu občanov sa stávajú nepodstatnými a na reálne témy nezostáva čas.

Teraz ste prehovorili ako euroskeptik.

To v žiadnom prípade. Mimochodom, podpora európskej myšlienky je stále vyššia v nových krajinách, ako v bývalej európskej pätnástke a vôbec si nemyslím, že je to ovplyvnené finančným rámcom. Naopak rozšírenie Únie posilnilo konkurenčnú schopnosť krajín a firiem bývalej pätnástky a oddialilo nástup krízy o niekoľko rokov, keď došlo k vyčerpaniu efektov z rozšírenia.

My sa musíme hrdo a zodpovedne správať ako rovnocenní členovia Únie, nie v pozícii čistých a pasívnych prijímateľov rozpočtových zdrojov z Bruselu ale ako partneri, ktorí priniesli do Únie nové impulzy, nové trhy a významný ľudský kapitál. Rozšírenie Únie nebolo darom pre krajiny Strednej a Východnej Európy, bola to vzájomne výhodná operácia, z ktorej profitovali obe strany. Slovensko je prirodzeným podporovateľom myšlienky integrácie, Európska Únia je pre nás prirodzeným socioekonomickým priestorom. Podporujem pôvodnú myšlienku zakladateľov spoločnej Európy ako Európy národov vytvárajúcej synergický efekt pre ich ďalší rozvoj. V tomto duchu musíme razantnejšie presadzovať filozofiu, že nie my sme tu pre inštitúcie EÚ, ale oni sú tu pre členské krajiny, firmy a občanov. Určite aj integrácia sa musí vnútorne vyvíjať, možno aj prehlbovať, ale aj prehodnocovať už prijaté politiky. Avšak vôbec to nemusí a nemá viesť k tzv. európskemu superštátu, v tomto sú determinujúci občania, krajiny a nie jednotliví politickí predstavitelia. Európska Únia by sa mala intenzívnejšie venovať celoeurópskej spolupráci, o ktorú sa usilujú všetky rozhodujúce hospodárske subjekty členských krajín. Európska Únia nemôže byť úspešná bez zvyšku Európy, tak ako Európa za hranicou Únie nebude mať dynamiku, ktorú vytvára synergia. Potrebujeme aby v politickej rovine sa viac hľadali a nachádzali spoločné európske témy, ako tie ktoré nás rozdeľujú. Podstata integrácie je spolupráca, tak dovnútra, ako aj navonok.

Slovenská republika má za sebou štvťstoročie. Kde ju vidíte vy o ďalších 25 rokov?

V prvom rade bude také, na akom sa dokážeme v rovine spoločenskej, politickej a ekonomickej pozitívne zjednotiť. Či dokážeme akcentovať vlastné priority v globálnom a európskom priestore a či nastupujúca generácia dokáže túto pozíciu Slovenska aj presadiť.

Aké by malo byť Slovensko? Tak ako základom doterajšieho úspešného príbehu tejto krajiny boli ľudia, ich pracovné a intelektuálne schopnosti o to viac to platí do budúcnosti. Základom musí byť vysoko náročný systém vzdelávania na všetkých stupňoch, pripravujúcej mladú generáciu na už štartujúcu 4. priemyselnú revolúciu. Ľudí s logickým a abstraktným myslením, schopných vyhodnocovať a selektovať záplavu informácii a dezinformácií. Ľudí hrdých na svoje korene a súčasne uvažujúcich v globálnom a európskom kontexte a v rámci neho nájsť zodpovedajúci priestor pre seba a svoju krajinu.

V ekonomike ísť výraznejšou cestou podpory domácich výrobcov s vysokým stupňom finalizácie výroby nových materiálovo  nízko náročných produktov. Túto zmenu súčasnej silne subdodávateľsky orientovanej výroby podporiť domácim výskumom a vývojom.

Napokon, v politickej rovine, sa viac ako na nezmieriteľný politický stranícky boj koncentrovať na súťaž lepších riešení a nápadov. Nezabudnúť pritom na to, že zmeny, ktorých sme svedkami, a tie ktoré nás očakávajú, zmenia aj politický priestor a jeho pravidlá. Uvedomiť si, že spoločnosť vyvíjajúca sa na princípoch nespolupráce, neúcty, nevraživosti a nenávisti nemá budúcnosť. Vytvorenie vlastnej štátnosti je určite úžasné, avšak zodpovednosť za jej udržanie a rozvoj je faktor oveľa významnejší znamenajúci vzdanie sa partikulárnych záujmov, ktoré jej nielen škodia, ale ju môžu aj likvidovať. O tom je politická kultúra, vlastná identita a zodpovednosť.

Obrázky zdroj: tasr