O Gálovi, Zemanovi a ruských tankoch

Povedané Fedorovými slovami, do tejto knihy „vypľul dušu“ a odhalil aj čosi viac zo svojho súkromia. Nuž a ako vždy, vo Fedorovom svete je všetko nadoraz. Chápem. On to inak ani nevie, pretože robiť veci naplno je jeho životný štýl. Aj preto je taký úspešný, preto je taký slávny a obdivovaný (on sám by však predchádzajúce slová nepochybne komentoval asi takto: „Absolútna hovadina, Michal“).

Predsa len však mi v knihe niekoľko vecí nehrá. Tak napríklad: Fedor býval zástancom dialógu, „farebného“ a viacvrstvového videnia sveta; teraz však hodnotí ľudí ako keby to boli postavy v nejakej rozprávke: niekto je „in“, jednoznačný „klaďas“, absolútny frajer, ktorý na Zem prináša dobro, iný zasa „out“, takmer zloduch, ktorý sústavne klame a túži zrejme ovládnuť celý svet. Keď vynecháme rodinu, do prvej kategórie patria ľudia ako Peter Zajac, Štefan Hríb, Ferko Mikloško a napokon trebárs aj Andrej Kiska.

Úhlavnými nepriateľmi sú pre Fedora Zeman, Klaus, Babiš, Fico, Putin… Bývalého Klausovho poradcu Hájka napríklad počastuje slovami ako „číry blázon“, „odporný typ“, „chumaj“, „hajzel“, ktorého mentalita spolu s V. K. je „rakovinovým zárodkom spoločnosti“... Na inom mieste sa čitateľ dozvie, že vyvracaním „bájok“ Jána Budaja a Vladimíra Ondruša sa už Fedor ani nebude zaoberať (Ondrušovu knihu Atentát na nežnú revolúciu „som radšej ani nečítal. Nemusel som, ja som tie časy žil“).

Za bližší rozbor nestoja ani „bludy“ Jána Čarnogurského, zrejme jeho známe rusofilstvo; pravda, o „bludoch“ bývalého predsedu vlády SR síce hovoril v otázke Sudor, ale predpokladám, že použil formuláciu Fedora; tento drobný posun, celkom milý, napokon cítiť aj z niektorých iných otázok.

A aby som nezabudol, azda najviac si to schytal bezkonkurenčne najúspešnejší politik v novodobej histórii českého štátu a Fedorov bývalý prednovembrový kolega-prognostik (to vraj býval ešte normálny): Miloš Zeman.

Fedor hovorí takto: Ideológia Kotlebovcov je hrôza hrôz, ich nepriateľom je aj NATO, amerikanizmus, slovenskí liberáli, homosexuáli, intelektuáli. Lenže oni „ani zďaleka nie sú jediným nositeľom vyšinutého programu. Ak niekto neznáša Rómov či migrantov, nemusí sa prihlásiť rovno pod zástavu idiota ako Kotleba s tou jeho svorkou vypatlaných mozgov. Stačí sa mu prihlásiť trebárs k českému prezidentovi Zemanovi…“

Tak aspoň v Prahe teraz vidia, koho že si to opäť zvolili (kniha vznikala ešte pred voľbami, parlamentnými aj prezidentskými, a Fedor na svojich blogoch niekoľkokrát napísal, že bude voliť nie Zemanovho protikandidáta, ale proti Zemanovi).

Napokon k Zemanovi má Fedor ešte jednu veľkú výhradu: vraj za najväčšie nebezpečenstvo považuje migrantov: „Ak ten ako elita trepe, že hlavným ohrozením krajiny sú dnes migranti, čo si z toho vezmú občania?“  Tu ale Fedor nehovorí k veci: Zeman niekoľkokrát vyhlásil, že veľkým nebezpečenstvom pre celý svet je terorizmus reprezentovaný predovšetkým Islamským štátom, a to je predsa len trochu rozdiel.

Videl som na webe niektoré dávnejšie scény z popráv „bezvercov“, a nebolo mi všetko jedno, keď sa v prvých štádiách svojej existencie šíril ISIS ako mor. Keď mi dnes niekto bude tvrdiť, a môže to byť pokojne aj Fedor, že najväčšie nebezpečenstvo predstavuje Rusko, a nie ISIS, budem o tom silno pochybovať.

Rovnako tak nechápem Fedorov strach z ruských tankov na našom území nasledovaný úvahami o tom, čo by v tom prípade urobil, aby ochránil rodinu (bože, ako tu nespomenúť J. Slotu a jeho slávny výrok Nasadneme do tankoch a pôjdeme na Budapešť…). Ak by sa Putin chcel dostať na tankoch do Prahy, musel by byť jednak geopolitický nedouk, a okrem toho ešte aj vojenský génius.  A s vojenským rozpočtom, nižším než rozpočet Saudskej Arábie, by sotva malo Rusko proti členskej krajine NATO nejakú šancu. Ale to hádam Fedor musí vedieť.

Poďme však ďalej do minulosti. Niekedy sa mi totiž z knihy zdalo, ako keby Fedor s postupujúcim časom zabúdal, ako to vlastne pred novembrom bolo. Niečo v takom zvláštnom partizánskom duchu „Tu som stál ja a zopár verných, napríklad pri Bratislave nahlas, a proti nám obrovská presila ostatných.“ Ako keby tu boli nejaké barikády či čo. Fedor by mal najlepšie vedieť, kadiaľ viedol hlavný prednovembrový „front“.

Bolo to skôr o odvahe a výdrži jednotlivých ľudí v každodennom zákopovom boji, kde sa síce ťažko hľadali spojenci, ale keď už sa tieto ostrovčeky pozitívnej deviácie – ako ich nazvala Soňa Szomolányi – našli, ich spojenie bolo pevné a vydržalo až do novembra (a občas dokonca aj určitú chvíľu po ňom). Napokon aj na naše pravidelné diskusné krúžky práve u Soni, ktoré zorganizoval Karol Fajth, chodievalo veľa zaujímavých ľudí; okrem Fedora bol myslím najvýraznejšou postavou Ladislav Kováč, prvý ponovembrový minister školstva. Práve on nám dodával optimizmus, keď sme už upadali do depresie, čo bývalo dosť často; Fedor však aj vtedy patril medzi chronických optimistov.

A posledná vec. Na Sudorovu otázku, či bolo koncom 80. rokov cítiť uvoľnenie aj v dovtedy rigidných štruktúrach, spomenul Fedor Ústav marxizmu-leninizmu, kde začali vychádzať práce Rímskeho klubu, a hovoril o obnove takmer zabudnutého charakteru Slovenských pohľadov, kde sa zoznámil s Petrom Zajacom. Pokiaľ išlo o Pravdu, spomína o pár riadkov vyššie iba fakt, že vydala „kritický“ text o Bratislave nahlas, čím vlastne prispela k jeho šírení.

Ani slovo o tom, že v Nedeľnej Pravde (čo bola akási liberálnejšia odnož „veľkej“ Pravdy, ale predsa len to bol týždenník ÚV KSS) vyšiel už tri roky pred Novembrom celostranový rozhovor s Fedorom (ako aj napr. dvojdielny rozhovor s Ladislavom Kováčom, to však bolo neskôr vďaka tomu, že Fedor nás s Karolom Fajthom upozornil, že nejaký Kováč, ktorý mal dokonca dostať Nobelovu cenu, keby ho nevyhodili z práce, vôbec existuje).

Ale čo ma zaráža najviac: Fedor sám do NP písal, o. i. aj rozsiahlu (trojdielnu) stať o metóde komplexného prognózovania, ktorú vymyslel práve Miloš Zeman (ten vraj po prvej časti zverejnenej v NP Fedorovi oznámil, že to je ešte nebezpečnejší počin než anticharta, ale keď o dva týždne vyšla záverečná časť, Fedorovi poďakoval). To sa mi nesníva, to je fakt, a myslím, že to sa nedá vymazať z histórie ako nejaká fotka, ktorá existovala iba v jednom exemplári.

Nechcem vôbec uvažovať nad tým, čo také sa muselo stať, že Fedor na túto našu dlhoročnú spoluprácu zabudol. Alebo iba „zabudol“?

P.S.: Aby nedošlo k „hlubokému nedorozumění“: nepísal som recenziu, to nechávam na menej zaujatých. Kniha ako celok je podľa mňa vynikajúca, Sudor si počínal ako profesionál a občas dokázal Fedora dotlačiť tam, kde ho chcel mať; i preto je v knihe veľa zaujímavého aj pre tých, čo poznajú Fedora vyše 30 rokov. Sústredil som sa iba na to, čo považujem za sporné. Tým však súčasne nechcem tvrdiť, že som vyčerpal všetky takéto témy. Jednu z nich napríklad pripomína Fedorov novembrový spolubojovník Eugen Gindl na konci knihy. Poznajúc Fedorovu schopnosť vytrvalo sa držať svojich omylov (jedným z nich je jeho viera v samospasiteľnosť neregulovaného trhu) odkazuje ho na článok z Financial Times o tom, ako v USA a vo Veľkej Británii stratili vieru v účinnosť voľného trhu a voľného obchodu. Odkaz je pre istotu v angličtine.