Prešla cez rozum desaťtisícom mužov a strávila dvadsaťsedem dní pod vodou

Ruské mesto Leningrad (teraz Petrohrad) počas 2. svetovej vojny zažilo peklo v podobe nemeckej blokády, ktorá začala 8. septembra 1941 a trvala až do januára 1944. Mesto bolo odstavené od zásobovania potravinami a palivom. Nemecký plán bol mesto postupne zničiť bombardovaním a vyhladovaním. Hlad a zima zmenili život v meste na peklo, ale obyvatelia sa nevzdali.  Prídel chleba bol 125 gramov na deň a postupne klesal na 50 gramov. Kúrilo sa všetkým, čo sa dalo z obydlí spáliť.

Počas blokády v krutých podmienkach zomrelo od hladu a útrap viac ako 630 tisíc obyvateľov mesta (údaj zverejnený počas Norimberského procesu s nacistami), niektoré ruské zdroje uvádzajú, že to bol až dvojnásobok. Po vojne sa rozprúdili debaty, že tak obrovské straty  na životoch civilného obyvateľstva je zodpovedná aj sovietská vláda, ktorá  neriešila evakuáciu civilistov. Napriek tomu je Leningradská blokáda jedným z najväčších príbehov druhej svetovej vojny. Stala sa symbolom nezlomnosti  a do dejín zapísala fascinujúci príbeh ruskej odolnosti voči hitlerovskému násiliu.

Jedinú nádej pre Leningradčanov prestavovalo Ladožské jazero. Cez jazero bolo mesto čiastočne zásobované potravinami a vďaka vynaliezavosti námornej inžinierky a potápačky Niny Sokolovej aj palivom. Prišla s nápadom zrealizovať pokládku palivového potrubia po dne jazera a sama sa zúčastnila ťažkej realizácie. Nemci nemali o potrubí tušenie do konca blokády.

Nina Vasilievna Sokolovová, sovietska námorná inžinierka, mala 31 rokov a už vďaka svojim schopnostiam mala vojenskú hodnosť inžinier – podplukovník vojenského námorníctva. Už na začiatku druhej svetovej vojny sa zúčastňovala rôznych prác pod vodou a opráv potrubia a káblov, ktoré sa pri bombardovaní narušili. Jej úlohou bolo tiež hľadať a vyťahovať utopené zbrane, ale aj napríklad pšenicu z potopených nákladných člnov.

Životná výzva potápačky

Jej najväčšia životná výzva ju však čakala na Ladožskom jazere v obkľúčenom Leningrade pri pamätnej 900-dňovej blokáde. Na jar v roku 1942 sa otázka ako sa pohybovať po dne Ladožského jazera po roztopení ľadu na povrchu, stala doslova otázkou života a smrti. V obkľúčenom meste zostali zásoby paliva len na 100 dní. Preprava cisterien na člnoch mala pre bombardovanie obrovské straty. A vtedy Nina Sokolovová prišla s nápadom položiť na dno Ladožského jazera potrubie, ktorým by sa mesto dalo zásobovať benzínom a naftou. Zrealizovať túto myšlienku nebolo ľahké. Aj napriek tomu sa potápačský oddiel Niny Sokolovovej do toho pustil.

Všetko sa to začalo 26. mája. Po hladine jazera hnal búrlivý vietor privádzajúci k brehom až metrové vlny. Prvý pontón, na ktorom bolo potrubie ukotvené, stroskotal. O pár dní sa všetko opakovalo, teraz pod hladinou už pokojného jazera. Každý deň na brehu zvarili asi kilometrový úsek, ktorý potápači napojili na už potopený.

Úlohu splnili za 43 dní, keď sa pod vodou ocitlo 27-kilometrové potrubie s priemerom 1 meter. Na súši malo potrubie ešte osem kilometrov. Na brehu zároveň vybudovali dve prečerpávacie stanice. A to všetko pod hrozbou bombardovania, náletov nemeckých stíhačiek. Denne prúdilo touto životnou tepnou, ktorá bola súčasťou „Cesty života“ naprieč Ladožským jazerom 400 až 600 ton benzínu . Od júna 1942 do marca 1943 sa vďaka tomuto potrubiu dostalo do Leningradu 40-tisíc ton benzínu, Nemci sa o potrubí do konca blokády nedozvedeli.

A samotná Nina Sokolovová? Tá pod vodou strávila celkovo 27 dní a nocí, alebo 644 hodín. Bola dvakrát ranená. Keď mala 34 rokov, povýšili ju na plukovníka a učila na Leningradskej námornej vysokej škole. Dožila sa úctyhodných 90 rokov a jej meno je zapísané v Zlatej knihe mesta Petrohrad.

Foto: Kronštadtské morské múzeum, rg.ru, dreamstime.com

Zdroje: wikipedia, http://www.fontanka.ru/2016/06/20/002/?utm_source=relap, https://rg.ru/2016/07/20/nina-sokolova-voennyj-podvig-prostogo-vodolaza.html, https://kronvestnik.ru/museum/5963