Šnorchel Observer XVII: Vianoce, sviatky nepokoja

Milý Šnorchel, keďže máš päť rokov a niečo, toto budú asi prvé Vianoce, ktoré si budeš pamätať. Vyzeráš na to. Tvoja radosť z darčekov je ešte (a dúfam, že dlho bude) taká milo detská. Ale už začínaš „filozofovať“.

Jan Šibík: Rumunsko v decembri 1989.

Ja mám tiež Vianoce, na ktoré nikdy nezabudnem. Sú z roku 1989. Vtedy bola u nás v novembri Nežná revolúcia a v decembri vypukla omnoho menej nežnejšia v Rumunsku. Balkánci, ako sa ukázalo veľakrát pred tým a (žiaľ) aj potom, sa fakt neserú. Inak sa to napísať nedá. Vedel som, že sa v Rumunsku strieľa, bol som mladý a dosť blbý na to, aby som tam išiel.

Ale to nie je všetko. S kolegom Vladom Kalinom sme najskôr išli do sídla Červeného kríža, vstúpili sme (do organizácie), lebo podľa strohých informácií na novinárov strieľajú, na zdravotníkov nie. Bola to pravda? Dnes by sme povedali, že hoax.

Mal som legitimáciu Červeného kríža, ale nemal som pas. Kamarát nás doviezol v noci na hraničný priechod s Maďarskom v Komárne. Tam pasováci zobudili svojho náčelníka, ten mi k občianskemu preukazu na počkanie vystavil výjazdovú doložku. Potom osobne zastavil kamión, ktorý smeroval do Rumunska s humanitárnou pomocou a naložil nás. Na druhý deň sme boli v dedinke Makó. V Maďarsku. To som ešte netušil, že sa tam narodil jeden z najväčších amerických i svetových vydavateľov minulého storočia Joseph Pulitzer.

Podľa matriky Jószef Politzer. Hranice boli zatvorené, tak sme celý deň strávili vykladaním humanitárnej pomoci v telocvični miestnej školy. Spolu s Vladom Kalinom a dnes už legendárnym českým fotografom Honzom Šibíkom sme spali na doskočisku pre skok do výšky. K tomu najťažšiemu (Vladovi) sme sa vždy dogúľali.
Jószef Politzer

Ráno, 24. decembra sa Rumuni rozhodli pustiť humanitárnu pomoc. Mali sme preukazy Červeného kríža, aký problém? Nasadli sme do autobusu, v ktorom prišli českí lekári. Okamžite som zaspal, konečne pohodlie. Zobudil som sa výkriky „Securitate!“. To bola ich tajná a dobre vyzbrojená polícia. Vraj po nás vystrelili. Prespal som to.

Utekali sme z autobusu, a kázali nám skočiť do priekopy pri ceste. Ja som si, rozospatý, vybral tú, kde som bol na rane. Ale z vojenčiny na Šumave som bol doma len niečo vyše dvoch rokov, dostal som sa odtiaľ. Strach je veľká inšpirácia. Ležal som na chrbte, občas opatrne vykukol a tak som videl, že sa blížia rumunskí vojaci. Tí už boli na strane revolúcie. Mali pušky, ktoré sa v našej armáde nepoužívali už viac ako 20 rokov, ale pomohli. Keď ma jeden z vojakov preskakoval, stlačil som spúšť (fotoaparátu) a mám fotku neznámeho vojaka z podhľadu. Vlastne nemám, ale v novinách by sa našla.

V ten Štedrý deň som videl veci, ktorému nikomu vidieť neželám. Ale o nich Ti písať nebudem. Jedna vec je dôležitá. Myslel som si, že to je naposledy, čo ľudia stratili zdravý rozum. Vôbec mi nenapadlo, že takto uvažovali veteráni oboch svetových vojen. Napríklad. Maj ľudí rád, ale nespoliehaj sa na to, že všetci uvažujú a konajú rovnako, ako dúfam, že budeš uvažovať a konať Ty. Iba jedno na svete je isté. Boh sa pozerá, ako sa matka Príroda s nami zahráva.

Prečo Šnorchel Observer?

šnorchel observerMôj najmladší syn ešte len spoznáva svet. Keď už bol, hoci ešte nebol na svete, dostal odo mňa prezývku ŠNORCHEL. Lebo tak som si nejak vysvetľoval, že v brušku dýcha. No a keď už mohol dýchať normálne, prezývka mu zostala. Ale už má päť a stáva sa z neho pozorovateľ – čiže OBSERVER. Tak mu píšem túto rubriku. A naivne sa teším, že v nej raz bude sám pokračovať…

 

 

Čítajte tiež –  Šnorchel Observer XV/ Vianoce a sneh

 

 

Zďielať:
pošli na vybrali.sme.sk


Súvisiace články
Vitajte!